Jdi na obsah Jdi na menu
 


Nemám právo žiť, no nemám právo zomrieť...!

14. 5. 2009

Prvé slnečné lúče nesmelo pohladili zvyšky rannej rosy a opatrne sa dotkli aj okolitých domov. Opustená ulica sa začala prebúdzať k životu. Ozvali sa prvé, charakteristické zvuky predmestia. Ľudia sa ako obyčajne ponáhľali do práce, do obchodov alebo si vychutnávali teplé slnečné ráno. Harmóniu rána preťal nezameniteľný zvuk kosačky a nemilosrdne vnikol do domčeka na okraji ulice cez jeho pootvorené okno. Ozvalo sa ďalšie zavrčanie. Bolo však nepochybne ľudské a patrilo jedinému obyvateľovi posledného domu Pradiarskej ulice. Dievča nahnevane vyskočilo z postele a podráždene zatreslo okno s jasným úmyslom vrátiť sa k svojej predchádzajúcej činnosti. K spánku. Unavene sa hodila na posteľ a stále prenikajúce zvuky kosačky utlmila vankúšom. Po desaťminútovej márnej snahe opäť zaspať sa rozčarovane posadila na posteľ a hľadela do prázdna, kým jej pohľad nepadol na kalendár na nočnom stolíku. 3. júl bol hrubo orámovaný červenou fixkou. Zvyšok kalendára bol popísaný rôznymi slovami, ale všetky mali rovnaký obsah. Hermiona, Severus a ich veľká láska. Hermiona sa spokojne usmiala. Áno, toto bol ich deň. Hoci bola vekom  ešte stále dievča, okolnosti ju prinútili dospieť skôr. V osemnástich rokoch, keď si ostatní užívali život, ona sa musela naučiť postarať sa sama o seba. Len jeden jediný deň stačil, aby sa jej celý dovtedajší život drasticky zmenil. Ale rovnako ako sa do jej života vkradla smrť, prišla do neho aj láska. Jej milovaný Severus... Jej spokojný úsmev sa pri spomienke na neho ešte viac rozšíril. Zamyslene si namotala na prst hnedý prameň svojich vlasov. Rovnako hnedé inteligentné oči  neprítomne blúdili po izbe. V mysli sa jej zjavili jeho tajomné čierne oči, jemné čierne vlasy. Na perách stále cítila horúce dotyky jeho úst. Nikdy si nemyslela, že ju takou šťastnou dokáže urobiť niekto ako on. Jej bývalý profesor elixírov... Bývalý smrťožrút... Musela si priznať, že počas štúdia na Rokforte ho solídne neznášala. Vždy nepríjemný, vždy chladný, vždy ironický, vždy hrôzu naháňajúci Severus Snape...  No napriek všetkým týmto nedostatkom si ju dokázal získať.

Ozvalo sa tiché zaklopanie, ktoré vytrhlo Hermionu z jej zamyslenia. Okamžite vyskočila z postele a bežala k dverám. Popritom si vôbec nevšimla, že okolo nej všetko lieta. Pred dverami si uvedomila, že musí vyzerať úplne hrozne, ale už nemala čas naprávať to. Otvorila dvere a pohľad jej padol na človeka, ktorého tak veľmi zbožňuje a na ktorého sa tak neuveriteľne tešila. Okamžite odstúpila od dverí, aby mohol vstúpiť dovnútra. Len čo za ním zatvorila dvere, pritlačil ju o dvere a vášnivo ju pobozkal. Po chvíli sa od nej odtiahol a chrapľavo zašepkal: „Ahoj.“ Hermiona pomaly otvorila oči a rozochvene sa na neho usmiala: „Ahoj.“ Chvíľu na seba pozerali, a potom sa jej spýtal: „Máš zbalené?“ Keď videl ako previnilo sklopila oči a zahryzla si do spodnej pery, veselo sa rozosmial a chytil ju za ruku. „Tak poď láska ja ti pomôžem.“ O pár minút sa premiestnili k cieľu ich cesty. Obaja si vychutnávali prekrásne údolie plné zelene a rozličných vôní. Dorazili k vyvýšenine uprostred toho úžasného údolia, kde sa rozhodli nocovať. Hneď pod vyvýšeninou sa trblietalo malé jazierko. Jeho pokojná hladina odrážala hrejivé slnečné lúče. Kým sa Severus snažil postaviť stan bez pomoci mágie, Hermiona sa posadila na zem a pozorovala ho pri práci. Po chvíli uznala, že bude lepšie keď mu s tým pomôže, lebo inak budú nocovať pod holým nebom. Podišla k nemu a odhodlane sa pustila do práce. Neušlo jej ako Severusovo pravé obočie pochybovačne vystrelilo dohora, ale jej prácu nijako nekomentoval. Za okamih bol stan postavený. Severus si neveriaco odfrkol. Hermiona sa škodoradostne uškrnula, a potom sa veselo rozosmiala. Nemohol odtrhnúť pohľad od jej rozžiarenej tváre. Miloval jej tvár, jej oči, hebké vlasy, jej šťastný smiech... Odrazu sa na jeho tvári zjavil nebezpečný výraz. Hermiona tušila čo bude nasledovať a v okamihu ako sa za ňou rozbehol, veselo zvýskla a začala utekať. Takto pokračovali až do neskorého večera, kým celí zadýchaní klesli k zemi. Severus pripravil večeru a hoci jedlo nebolo ako z reštaurácie a nehrala žiadna hudba, bol to pre ňu ten najromantickejší večer aký kedy zažila. Pomaly si ľahla na zem a pozorovala tmavé nebo nad sebou. Noc bola jasná a hviezdy sa leskli ako perly. Severus si po chvíli ľahol na bok, hlavu si podoprel rukou a pozoroval ženu ležiacu po jeho boku. Bola ako čarovná víla. Cítil ako sa mu srdce zovrelo nežnosťou a láskou. Natiahol ruku a končekmi prstov ju pohladil po tvári. Odtrhla pohľad od oblohy a usmiala sa na neho. Naklonil sa k nej a jemne sa ústami obtrel o jej pery. Zatvorila oči a prehĺbila ich bozk. Posunul sa k nej bližšie a vášnivo ju bozkával. Ruka mu skĺzla na jej pás a vkĺzla pod tričko. V okamihu keď sa mu podarilo jej ho vyzliecť, presunuli sa  jeho horúce ústa na jej hebký krk. Zaklonila hlavu dozadu, aby mu umožnila lepší prístup. Cítila, že je to správne, že on je láskou jej života, muž na ktorého čakala celý život, muž, ktorému sa chce odovzdať. Len v jeho náručí bola v bezpečí, verila, že ju ochráni pred celým svetom, len on v nej dokázal vyvolať pocity, z ktorých sa jej krútila hlava, len pri jeho bozkoch zabudla na všetko. On bol zmyslom jej života. Začala sa chvieť, ovinula mu ruky okolo krku a pritiahla si jeho skúmajúce pery k žiadostivému bozku. Dotkla sa jeho pevného hrudníka a vyzliekla mu tričko. Čoskoro boli obaja nahí. Ich pery sa znovu a znovu stretávali v spaľujúcich bozkoch, ktoré im brali dych. Splynuli v jedno telo a v jednu dušu. Svet okolo nich sa stratil. Vnímali len seba a opojnú prítomnosť toho druhého. Dlho do noci si šepkali slová lásky a vášnivé sľuby, kým napokon nezaspali.

Prebudil ju nezvyčajný hluk. Rýchlo otvorila rozospaté oči a snažila sa zaostriť do tmy. Po chvíli si uvedomila, že ten hluk spôsobuje muž ležiaci vedľa nej.

„Nie ja za to nemôžem. Musel som. Nie... Bože odpusť...Toľko krvi, to nie je pravda, nemôže... .“

Naklonila sa k nemu bližšie. Jeho telo sa chvelo a po tvári mu stekal ľadový pot. Zdesene počúvala jeho blúznenie. Prudko ním zatriasla.

„Seve, Seve, počuješ? Prebuď sa! No tak, Severus,“ prosila ho.

Strhol sa a zmätene sa posadil. Trhane sa nadýchol a rozhliadal sa okolo seba. „Čo sa stalo?“

„To sa chcem spýtať ja teba. Rozprával si zo sna. O čom sa ti snívalo?“

Zaboril si tvár do dlaní. „Nesnívalo sa mi...Ja...som to skutočne prežil...Už ďalej takto nevládzem..musím ti to povedať...Ja musím...“ chrapľavo zašepkal.

Jemne sa dotkla jeho tváre a pohladila ho. „Čo sa stalo?“

Pootočil tvár a do dlane jej vtisol horúci bozk. Potom sa od nej trošku odtiahol a zahľadel sa do prázdna...

„Bolo to asi pred rokom...V čase, keď som bol ešte smrťožrút. Voldemort priniesol dvoch zajatcov...Bolo to zvláštne, pretože to vždy nechával na nás...Boli to muklovia...“ Trhane sa nadýchol.

„Dlho ich mučili...a potom, potom som ich musel zabiť...Voldemort vybral mňa...musel som...!“

Po tvári sa mu skotúľala slza. „Ja som im nepomohol...nepomohol som im...“ zašepkal.

„Urobil som to...Voldemort sa stále smial...on...ten muž, bol už mŕtvy, zomrel počas mučenia, ale panebože ona ešte žila! Žila! Väčšina väzňov len leží a čaká na smrť...Ale ona nie... Vždy sa mi zjavuje v snoch. Ako ma prosí o pomoc...stále počujem tie slová...zachráň ho prosím, zachráň Charlesa...a ja som ju zabil...zabil som ich!“

„Nie!“ vykríkla. „Nie, nie prosím, nie ich!“

„Čo si to povedala? Ich?“ otočil sa k nej zmätene.

Celé telo sa jej triaslo, po tvári jej stekali slzy. Jej krásne hnedé oči mu pozerali do tváre, ale mal pocit, že v skutočnosti ho nevidí. Vošla si rukami do vlasov. „Nie, nie ich. Boli to moji rodičia!“ vykríkla.

Šokovane na ňu pozrel. „Nie, to musí byť omyl...“

V jej očiach sa zračila bolesť a nenávisť. Mala pocit, akoby sa na ňu zrútil svet, v hlave počula výkriky svojich rodičov. „Zaľúbila si sa do nášho vraha. Zradkyňa! Zradkyňa! Ty nie si naša dcéra!“ „Nie som, nie som...nemôžem za to.“ Hlavou jej vírilo množstvo obrazov, množstvo spomienok, a potom konečne nastalo ticho... Milosrdné a večné ticho... Ruky jej klesli pozdĺž tela, oči sa zahľadeli do neexistujúcich diaľok...

„Hermionka, Mína,“ konečne sa spamätal zo šoku. Jeho rozum odmietal chápať slová, ktorými ho obvinila. Bezmocne sledoval, ako plače, ako kričí. A potom nastalo to hrozivé ticho. Ruky jej bezvládne klesli. Nevidomými očami pozerala za neho. Opatrne sa dotkol jej dlane. Zdesene jej vzal z ruky chumáč hnedých vlasov...

„Mína...preber sa...Bože čo som to urobil...!“ Objal ju, hladil jej rozstrapatené vlasy. Nereagovala...

Vzal ju do náručia a premiestnil sa s ňou do Londýna. Len sila vôle ho držala pri zmysloch. Nechcel myslieť na dôsledky toho, čo sa tu dnes odohralo... Toho, čo spôsobil on...

Keď ju odnášal k Svätému Mungovi, mal pocit, že drží len handrovú bábiku. Zakričal na najbližšiu ženu v bielom habite. Položil Hermionine bezvládne telo na posteľ do izby, ktorú mu liečiteľka ukázala.

„Viete mi povedať čo sa stalo?“

„Nie, ja...asi je v šoku.“

„V poriadku. Teraz musíte odísť. Potrebujem pacientku vyšetriť. Ste rodina, alebo príbuzný?“

„Nemá rodinu, ja som jej snúbenec.“ Nebola to pravda, ale to bolo v tej chvíli jedno. Niekto ho vystrčil von a zatvoril dvere na izbe. Potreboval vedieť, že je v poriadku. Takto to nemohlo skončiť...Rukami si zúfalo prehrabol vlasy...

„Pacientka utrpela veľmi vážny psychický šok, následkom čoho sa dostala do takéhoto stavu. Je mi ľúto, ale...nedá sa s tým nič robiť. Vyžaduje si nepretržitú duševnú liečbu, umiestnili sme ju do nášho ústavu. Môžete ju navštíviť. Je mi to ľúto...“

Nikomu to nemohlo byť ľúto viac než jemu. Jediné čo si prial bolo, aby neposlúchol Voldemortov príkaz. Aby zomrel radšej on... Nezaslúžil si žiť...

Vošiel do izby, ktorá páchla zvláštnou zmesou byliniek. Ako už toľkokrát predtým sa otočil k posteli a jeho zrak spočinul na strhanej, unavenej tvári s neprítomným pohľadom hnedých očí. Ako toľkokrát predtým pristúpil k jej posteli a pohladil ju po tvári. Ani sa nepohla...

Ďakoval by aj za nenávisť v jej pohľade, no tam sa nezjavilo nič. Vychudnuté ruky mala pripútané k posteli kvôli nočným záchvatom. Zdalo sa, že hlavne vtedy sa jej vracajú spomienky z tej strašnej noci. Z jeho milovanej Hermiony ostal už iba tieň...jeho vinou... No napriek tomu, dnes to bolo iné...Zahľadel sa na fľaštičku, ležiacu na nízkom drevenom stolíku. Zamyslene ju vzal do ruky a priložil si ju k trasúcim sa perám.

„Naučila si ma žiť a milovať. Ja som ti tvoj život vzal... Ak môžeš odpusť mi to...“ zašepkal. Zatvoril oči. Bolo by vykúpením zomrieť pri nej. No kto sa o ňu postará? Nemá právo odísť a nechať ju tu... Jeho život bol jedným veľkým omylom...

„Zničil som všetko na čom mi v živote záležalo, všetko čo som miloval...“

Váhavo spustil ruku pozdĺž tela. Pomaly sa otočil k oknu a sledoval zamračené nebo, z ktorého na zem dopadali chladné dažďové kvapky.

„Pochopil som to...nemám právo žiť, no nemám právo zomrieť...“ zašepkal.

Oprel si rozhorúčenú tvár o chladnú okennú tabuľu. „Áno, pochopil som...zabil som svojho anjela...smrť by bola príliš slabým trestom...“

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Gratulujem !!!!!!!!!!!!!!!!!!

(Zuzka, 7. 7. 2010 18:52)

Myslím že nadpis hovorí za všetko . Hoci mi čítanie tohto textu zabral veľa času pretože mi strašne slzili oči musela som pridať komentár . Klobúk dole pretože to bolo výborné hoci som si prečítala iba jednorázovku sľubujem že si prečítam ,,smrť je mojim osudom ´´ a už teraz si myslím že to bude skvelé .
PS : Odkiaľ berieš tie výborné nápady ?

...úžasné

(Leannka, 26. 5. 2009 17:12)

úžasná poviedka...ten záver....bola by som naozaj rada ak by to ešte nejako pokračovalo