10. kapitola - A posledná spomienka skončila
Christabel sa opäť ocitla v Dumbledorovej pracovni. Za uplynulých päť rokov tu bola nespočetne veľa krát. Len pred malou chvíľkou sa vynorila z mysľomisy, v ktorej si prezerala svoje, Dumbledorove a Phillipsove spomienky. Dumbledor na ne použil spájacie kúzlo, a tak mala pocit, že opäť prežíva jedenásty rok svojho života. Bol to zvláštny pocit sledovať svoje vlastné ja len o päť rokov mladšie. Čierne, jemne vlnité vlasy jej aj teraz siahali po pás, no iskrivé, zelené oči už nepôsobili detsky dôverčivo ale ostražito, chladne a inteligentne. Plné pery pôsobili príťažlivo, no zároveň aj arogantne. Zmenila sa...
Rovnako ako jej život...
Odďaľovala chvíľu, kedy sa bude musieť pozrieť Dumbledorovi do očí. Vždy si tajne myslela, že o jej niekdajších výletoch tušil, no predsa len, prezerať si tie spomienky spolu s ním bolo zahanbujúce. Veď zradila jeho dôveru... Zahľadela sa von oknom. Keď sem pred pár hodinami vstupovala, slnko ešte svietilo na oblohe. Teraz okolie prikrývala hustá tma a všade bolo ticho. Mohlo to byť spôsobené aj tým, že boli ešte letné prázdniny. Dumbledor si odkašlal a Christabel k nemu konečne otočila tvár... „Hoci oneskorene, musím sa ti poďakovať v mene celej školy za záchranu nášho študenta!“ prehovoril Dumbledor a Christabel netušiac, či hovorí vážne alebo si z nej uťahuje, len podráždene zavrčala. „Kvôli tomu tu iste nie sme! Prečo bolo také dôležité vidieť tieto spomienky?“ Dumbledor na ňu uprene hľadel a jeho oči sa zatrblietali v mihotavom plameni sviečky... „Pretože búrka práve dorazila...“ Zhlboka sa nadýchla, aby upokojila svoje rozbúrené nervy. „Som pripravená...“ „Upozorňujem ťa, že to bude ťažké! No nech sa dozvieš čokoľvek, pamätaj, že sme ťa chceli len chrániť!“ Jeho hlas sa pri tých slovách zachvel... Zahľadiac sa niekam ponad ňu, prehovoril: „Pred mnohými rokmi sa objavila tajomná legenda, ktorú poznali len Zasvätení. Bol to tajný spolok čarodejníkov, o ktorom kolovali chýry, že jeho členovia sa dostali až na druhú stranu a vrátili sa späť...Odišli štyria, no vrátili sa piati...“ povzdychol si. Christabel na neho chvíľu nechápavo hľadela, a keď sa konečne rozhodla prehovoriť, Dumbledor rýchlo pokračoval. „Tým, že otvorili bránu, spôsobili, že na tento svet prenikol temný duch, ktorý mal navždy zostať uväznený na druhej strane...Odvtedy sa šírili zvesti, že duch skrytý v najhlbších a najtmavších zákutiach tohto sveta vyčkáva na svoju príležitosť posadnúť telo nevinného dieťaťa...!“ „Počkajte! Myslela som, že niečo také ako legendy majú len muklovia. My, čarodejníci máme predsa proroctvá.“ „Áno, to máš pravdu. No toto proroctvo nemá žiaden záznam. Uplynulo príliš veľa rokov, takže nikto z pôvodných svedkov proroctva neexistuje. Ako som povedal, nie je o ňom ani záznam na Ministerstve mágie, takže všetko čomu môžeme veriť, je legenda, ktorá z neho zostala...“ „Takže vy tomu skutočne veríte?“ spýtala sa pochybovačne, no vzápätí si aj sama odpovedala. „Vy tomu naozaj veríte. A hoci neviem ako, zdá sa, že to všetko nejako súvisí s mojou minulosťou...!“ Dumbledor sa k nej mierne naklonil: „Nie, nie len s tvojou minulosťou ale aj s tvojou budúcnosťou!“ Mala pocit, že sa nemôže nadýchnuť, no nakoniec zo seba priškrteným hlasom dostala: „Nechcete tým naznačiť, že ja som...že ja som to dieťa..“ V hlave sa jej preháňali rôzne nezmyselné predstavy, takže takmer nezaregistrovala Dumbledorovo odmietavé pokrútenie hlavou. Uľahčene si vydýchla. „Tak kto potom?“ Dumbledor si opäť povzdychol: „To sa môžeme len domnievať, no v posledných rokoch sa objavili náznaky, ktoré by s týmto mohli mať niečo spoločné.“ „Takže ten duch, či ako ho mám nazvať, si po toľkých rokoch našiel svoju obeť?“ „Zdá sa, že áno...“ Na chvíľu nastalo ponuré ticho, a Christabel sa počas neho úporne snažila prísť na to, ako to všetko môže s ňou súvisieť. Nakoniec len triafala naprázdno: „To proroctvo týmto nekončilo, však?“ „Žiaľ nie,“ ujal sa slova Dumbledor. „To proroctvo sa vzťahovalo aj na dvoch ľudí. Z ich celkového opisu sa mi podarilo získať len časť...“ Pomocou prútika rozdelil spomienky, ktoré ostali v mysľomise, časť z nich vrátil Christabel a zvyšná časť sa stratila v jeho mysli. Do ruky vzal fľaštičku, ktorú mal pripravenú na stole. Jej obsah sa usadil na dne misy, a po ľahkom mávnutí sa z nej vynorila postava so zvráskavenou tvárou a dutým hlasom prehovorila: „Havranie vlasy, pokožka biela, Obrovská moc, no duša anjela, Prekrásna tvár, čistý úmysel, Pokojné vody halia jej myseľ!“ Postava sa mierne zachvela a reč sa stala na okamih nezrozumiteľnou, ako zle naladený mukelský film. Christabel sa zamračila. „Temná duša obohnaná múrom, Počerná tvár s diabolským pohľadom! No niečo dobré v ňom skrýva sa, Odhalí to jediné – to láska volá sa! Dumbledor pozorne sledoval otáčajúcu sa postavu, ktorá opäť na chvíľu prestala zrozumiteľne rozprávať. „Zo zeme divokej krvi, Zrodí sa dieťa, ktorého boja sa mŕtvy, Tajomný kryštál poraziť ho môže, Zbaviť ho naveky ľudskej kože, Poslať ho opäť do mŕtvych ríše, Lebo tak sa to vo hviezdach píše!“ Postava sa vzápätí rozplynula, no Christabel ešte dlho zneli v ušiach jej slová. Nakoniec sa rozhodla prerušiť predlžujúce sa ticho. „Predpokladám, že tie nezrozumiteľné časti sú tie, ktoré sa vám nepodarilo získať...“ Dumbledor prikývol: „No ani toto čo si videla, nemusí byť pravé proroctvo. Možno mal ten človek len nadanie na poéziu...“ „Takže to sú znaky, podľa ktorých by ste mali určiť, kto dokáže poraziť toho posadnutého? Ale nebolo tam nič konkrétne. To proroctvo sa môže vzťahovať na milióny ľudí...Takže teda aj na mňa?“ spýtala sa šokovane. Dumbledorova tvár zostala meravá... „Hovorí sa, že rovnako ako zlo plodí zlo, tak aj proroctvo plodí proroctvo... A tak to bolo aj v tomto prípade. Na toto proroctvo nadväzuje omnoho mladšie, ktoré sa zrodilo v Zakázanom lese. Tento krát nie je jeho nositeľom človek ale kentaur. Aj kentauri majú svoju mágiu a rovnako ako aj niektorí vyvolení ľudia, majú dar vidieť do budúcnosti. Vo chvíli, keď bolo jasné, kto je to dieťa, ktoré má moc poraziť mŕtvych, kentauri mu na základe druhého proroctva dali do daru vlastnosti, ktoré podľa nich boli dôležité na boj s mŕtvym...“ V kamennej mise sa opäť rozvírila Dumbledorova spomienka, a keď jej naznačil, aby sa postavila, vedela čo bude nasledovať. Opäť mala pocit, akoby sa ponorila do studenej vody a o chvíľu už stála v Zakázanom lese. Prekvapene zhíkla, keď sa ocitla vedľa mocného kentaura. Dumbledor sa postavil vedľa nej a Christabel, ktorá vďaka nemu nadobudla istotu sa konečne poriadne rozhliadla. Čistinu zaliatu mesačným svitom, obkolesovali kentauri. Niektorých bolo vidieť úplne jasne, ako za bieleho dňa, iní zase hrozivo stáli v tme... Uprostred kruhu boli štyri postavy zahalené v tmavých plášťoch s kapucňami na hlavách. Jedna z nich, štíhlejšia a menšia držala na rukách prikrývku. Christabel podišla bližšie a v prikrývke uzrela zabalené dieťa. Odrazu začula dupot kopýt a traja z kentaurov vystúpili dopredu... „Obrad sa môže začať!“ ozval sa mocným hlasom jeden z nich a ešte sa o kúsok posunul k zahalenej štvorici. V tom si dve zo zahalených postáv zhodili kapucne a prekvapená Christabel sa nezmohla ani na slovo, keď hľadela na ľudí, ktorých poznala šestnásť rokov... ´Dumbledor a Phillips???´ Obaja vyzerali o niečo mladšie a Phillips jej dokonca v tejto chvíli pripadal len o tri alebo štyri roky starší od nej. Pohľadom vyhľadala staršieho Dumbledora, akoby jej mal potvrdiť, že to čo vidí nie je klam, ale ten jej len hlavou pokynul, aby sledovala dianie pred sebou a Christabel poslúchla. Lesom zadunel mocný hlas, keď prvý kentaur prehovoril... „Ja, Acamar, jeden z najmocnejšej a vládnucej trojice, dávam tebe Cristal do daru moc čarovať bez prútika! Prijmi môj dar ako zem a všetko živé prijíma vodu!“ Christabel zalapala po dychu... „Ja, Acrux, jeden z najmocnejšej a vládnucej trojice, dávam tebe Cristal do daru moc stať sa Strážcom ohňa! Prijmi môj dar ako zem a všetko živé prijíma slnko!“ A svet sa s ňou opäť začal točiť... „Ja, Alcyone, jeden z najmocnejšej a vládnucej trojice, dávam tebe Cristal do daru moc liečiť! Prijmi môj dar ako zem a všetko živé prijíma vzduch!“ Po tvári jej pomaly stiekla slza... „Ja, Canopus, dávam tebe Cristal do daru múdrosť, jednu z vlastností zakladateľov Rokfortu!“ „Ja, Castor, dávam tebe Cristal do daru trpezlivosť, jednu z vlastností zakladateľov Rokfortu!“ „Ja, Enif, dávam tebe Cristal do daru odvahu, jednu z vlastností zakladateľov Rokfortu!“ „Ja, Hadar, dávam tebe Cristal do daru parselčinu, jednu z vlastností zakladateľov Rokfortu!“ „Ja, Mizar, dávam tebe Cristal do daru krásu...!“ „Ja, Nekkar, dávam tebe Cristal do daru lásku...!“ „Ja, Pollux, dávam tebe Cristal do daru láskavosť...!“ „Ja, Tarazed, dávam tebe Cristal do daru spravodlivosť...!“ Posledný z kentaurov vystúpil dopredu... Christabel sa zdal najmladší spomedzi všetkých, no aj tak sa niesol hrdo a vznešene. „Ja, Wasat, dávam tebe Cristal do daru ... niečo, čo je podľa môjho úsudku pre teba najdôležitejšie. Ja ti Cristal dávam ako dar znenie proroctva!“ Stádo nepokojne zahučalo. Ozvalo sa nervózne a nahnevané zahrabnutie kopytami. Christabel si všimla, ako si Phillips s Dumbledorom vymenili znepokojené pohľady... Trojica najmocnejších utíšila stádo, a potom podišla dopredu k mladému kentaurovi. „Wasat,“ prehovoril jeden z nich, „rozhodol si sa porušiť, najprísnejší zákon kentaurov!“ „Wasat,“ prehovoril druhý, „nemôžem zmeniť tvoje rozhodnutie, no pamätaj stihne ťa zaň trest!“ „Wasat,“ prehovoril tretí, „ za tvoje rozhodnutie ťa stihne smrť! To bude tvojím trestom!“ „Nie!“ vykríkla Christabel, no jediný kto ju mohol počuť bol Dumbledor. „Nemôžeš to zmeniť! Už sa to stalo!“ chytil ju upokojujúco za plece. Zdalo sa, že mladý kentaur ešte chvíľu váha, no potom sa otočil k stojacej štvorici a opäť slávnostným hlasom predniesol: „Ja, Wasat, dávam tebe Cristal do daru znenie proroctvo! Hľa počúvajte všetci, čo vo hviezdach sa píše, čo nikdy nemalo opustiť kúty našej ríše!“ „Hviezdy jej osudu nejasné sú, Čiaru jej života sily temné pretnú! On je jej životom a jej smrťou, Jej láskou a jej nenávisťou, Jej svetlom a jej tmou, Jej úsvitom a jej hmlou! Kým od tejto doby štvrťstoročia uplynie, Tri krát pre jeho život jej vlastný pominie! On ju bude pred peklom chrániť, Aby ju diabol nemohol zraniť! Čo však stať sa má stane sa! Tak vravia proroci i nebesá! Pred trojitou smrťou ochrániť ju nemôže, Proti vôli osudu nikto nič nezmôže! Neveríš proroctvu, ktoré teraz znie? Skutočnú pravdu len Merlin vie! No jedno tajomstvo mocných kentaurov ti môžem zveriť, Je len na tebe, či nám budeš veriť: Nedôveruj náhodám a poznačeným ľuďom, Pretože smrť je tvojím osudom! Kentaur bolestivo dopadol na zem... Tak to stojí vo hviezdach osudu, Tak príde i čas temnoty posledného súdu!“ Kým Christabel počúvala proroctvo, slzy jej bez zábran stekali po oboch lícach. Sledovala ako sa na jeho tele zjavovali čoraz väčšie a väčšie rany, ktoré prudko krvácali. Zdalo sa jej, že jeho utrpenie trvá hodiny, kým vydýchol naposledy... A potom sa s ňou opäť všetko roztočilo a ona sa ocitla v Dumbledorovej pracovni... „Som to ja? Ale veď v tom prvom proroctve nebol žiadny určujúci znak! Nemusím to byť ja!“ hovorila zmätene. Dumbledor si sťažka sadol do kresla a prehovoril: „Mýliš sa... v tom proroctve bolo niekoľko znakov, ktoré sa nedajú prehliadnuť! Hoci opis ženy, ktorá má porodiť to dieťa, nie je úplný, je presne určené ako vyzerá. Nezabúdaj...havranie vlasy, pokožka biela...! No ani mužov opis nie je úplný, no predsa len ...no niečo dobré v ňom skrýva sa, odhalí to jediné – to láska volá sa...zo zeme divokej krvi, zrodí sa dieťa, ktorého boja sa mŕtvy... Zem divokej krvi, tak sa nazýva Španielsko! A posledný, najdôležitejší a neprehliadnuteľný znak...tajomný kryštál poraziť ho môže, zbaviť ho naveky ľudskej kože...“ Pevným pohľadom sa jej zahľadel do očí a ona vedela, že prichádza tá osudná chvíľa, na ktorú toľko čakala... „Tvoja mama sa volala Lilian Phillipsová. V čase, keď navštevovala Rokfort, vyzerala presne tak isto ako ty teraz, len oči mala hnedej farby...havranie vlasy, pokožka biela...“ Christabel na neho upierala zlomený pohľad... „Tvoj otec,“ pokračoval neúprosne Dumbledor, „pochádzal zo Španielska... zo zeme divokej krvi...gróf Christopher Alvarez de Arragon, poznačený tradíciou a výchovou rodiny, stal sa z neho neúprosný, tvrdý a necitlivý človek! No všetko sa zmenilo v okamihu, kedy stretol Lilian, tvoju mamu...no niečo dobré v ňom skrýva sa, odhalí to jediné – to láska volá sa...! Máš pravdu, že proroctvo sa môže vzťahovať na množstvo ľudí, no stále je tu ten posledný znak!“ „Máte na mysli ten kryštál?“ spýtala sa chrapľavo. „Áno,“ vydýchol Dumbledor. „Kryštál! Tajomný a vzácny! To, čo z teba robí dieťa, ktorého sa boja mŕtvy, je práve ten kryštál! Tvoje meno, ako si pred pár rokmi zistila, tvoje pravé meno je Christabel Alvarez de Arragon! Christabel, alebo skrátene Cristal, čo v preklade znamená kryštál!“ Celý jej doterajší svet a život sa zrútil ako domček z karát. „Takže ja som to dieťa, ktoré dostalo do daru všetky tie vlastnosti? To ja som bola to dieťa uprostred čistiny v Zakázanom lese?“ „Áno, ty si to dieťa, na ktoré sa vzťahujú obe proroctvá! Ty si to dieťa, ktorého sa boja mŕtvy! Ty si ten kryštál, ktorý poraziť ho môže!“ Mala pocit, akoby ťarcha celého sveta dopadla na jej plecia. Jej myseľ odmietala prijať to, čo sa práve dozvedela. Bolo to absurdné, a predsa ... všetko do seba perfektne zapadalo. Zodvihla sa z kresla a prešla ku klietke s Félixom. Nechcela sa pozrieť Dumbledorovi do očí, pretože v nich nechcela vidieť ľútosť. Ľútosť...celý svoj život ju nenávidela. „Tvoje meno ťa predurčuje byť osobou, na ktorú sa vzťahuje proroctvo! Už neexistuje šanca, žeby si to nebola ty!“ „Kto je ten posadnutý? Koho mám poraziť?“ spýtala sa bez toho, aby sa otočila. Pohľad na fénixa ju aspoň čiastočne upokojoval, takže dokázala potlačiť slzy. „Jeho meno je Tom Marvoloso Riddle, v súčasnosti známy pod menom lord Voldemort! Bolo odôvodnené myslieť si, že duch, ktorý ho posadol, vie o proroctve. Preto bolo nevyhnutné urobiť opatrenia, ktoré by zabezpečili tvoju ochranu. Tvoji rodičia v záujme chrániť ťa odišli a zverili ťa do mojej opatery a do opatery tvojho krstného otca, ktorý je zároveň tvojím strýkom. Ako si zistila, je to profesor Lucas David Kolhen Phillips! Tvoja stará mama sa ako slobodná volala Samantha Kolhenová. Práve preto sme ti vybrali toto meno na tvoju ochranu.“ „Takže Voldemort o mne vie...“ Bolo to skôr konštatovanie ako otázka. Necítila v sebe strach, len hnev na udalosti, ktoré ju odsúdili na život bez rodičov. „Takže oni ma neopustili, pretože ma nechceli ale preto, lebo museli...“ Na jazyk sa jej tisli mnohé otázky, no uvedomila si, ktorá z nich je teraz najdôležitejšia. „A čo to druhé proroctvo? O čom hovorí?“ spýtala sa. „Vzťahuje sa na teba a ešte na niekoho. Na nejakého muža...“ „Počkajte, spomínam si... kým od tejto doby štvrťstoročia uplynie, tri krát pre jeho život jej vlastný pominie... to ale znamená...“ „Áno, to znamená, že tri krát zomrieš, aby si ho zachránila...“ „Nedôveruj náhodám a poznačeným ľuďom, pretože smrť je tvojím osudom! Mojím osudom je smrť? Takže na konci musím zomrieť, však?“ Bola na seba pyšná, že sa jej hlas pri týchto slovách nezachvel... „To nie je isté Christabel. Proroctvo môže mať viacero vysvetlení...“ „Prepáčte profesor, ale to je slabá útecha...“ Jej sarkazmus sa opäť prejavil v plnej sile. „Christabel posaď sa prosím ťa,“ požiadal ju potichu. Bolo zvláštne počuť to meno z jeho úst. Chvíľu na neho zamyslene pozerala, a potom usúdila, že môže vyhovieť jeho požiadavke. „Rozoberieme si ho...ale pamätaj, že všetko sú len moje domnienky...!“ Christabel sa na neho vyčkávajúco zahľadela... „Hviezdy jej osudu nejasné sú, čiaru jej života sily temné pretnú...myslím, že vieš čo to znamená, nadväzuje to na tvoju úlohu z prvého proroctva...!“ Christabel prikývla a zamysliac sa pokračovala: „On je jej životom a jej smrťou, jej láskou a jej nenávisťou, jej svetlom a jej tmou, jej úsvitom a jej hmlou... to znamená, že ma v živote čaká láska ale s ňou spojené utrpenie?“ „Áno, pochopila si to veľmi správne. Ďalšia časť proroctva hovorí o tvojej obeti, ktorú prinesieš za neho. Tri krát pre jeho život zomrieš.“ „Ale to potom znamená, že dva krát to prežijem ale ten posledný krát, tam nie je žiadna záruka...!“ „Myslím, že je to tak ale ja tak isto ako ty, len tápam v temnote...Zdanie môže klamať...“ „On ju bude pred peklom chrániť, aby ju diabol nemohol zraniť...takže to znamená, že ma bude chrániť pred Voldemortom?“ „V tomto môžeme len hádať ale podľa môjho názoru, tým diablom nie je myslený Voldemort, pretože tomu sa nakoniec musíš postaviť sama. Môže to byť aj niekto ďalší, kto sa zjaví v tvojom živote. Nie všetci ľudia v tvojom okolí budú dobrí...“ „Čo však stať sa má, stane sa, tak vravia proroci i nebesá! Pred trojitou smrťou ochrániť ju nemôže, proti vôli osudu, nikto nič nezmôže! Predpokladám, že aj keby ma chcel zachrániť nemôže,“ vyložila túto časť deprimovane. „Neveríš proroctvu, ktoré teraz znie? Skutočnú pravdu len Merlin vie! No jedno tajomstvo mocných kentaurov ti môžem zveriť, je len na tebe či nám budeš veriť: Nedôveruj náhodám a poznačeným ľuďom, pretože smrť je tvojím osudom! Kentauri neveria náhodám ako my ľudia, vo všetkom vidia osud. A poznačení ľudia? Najpravdepodobnejšia verzia sú Smrťožrúti. Sú to stúpenci Voldemorta, kruh jeho najbližších verných a každý z nich má vypálené znamenie.“ „A ako vysvetlíte, že smrť je mojím osudom?“ spýtala sa potichu a Dumbledor jej rovnako potichu odpovedal. „Môže to mať dva významy. Tým prvým je, že nakoniec ťa čaká naozaj smrť, no tým druhým je, že tvoj život bude poznačený smrťou a stratami. Nemusí to znamenať tvoj neodvratný koniec...“ „Rovnako ako vy, aj ja teraz viem, že tá prvá možnosť je oveľa pravdepodobnejšia... A čo tie posledné verše? Tak to stojí vo hviezdach osudu, tak príde i čas temnoty posledného súdu!“ „Je to konečná časť proroctva, ktorá ťa upozorňuje, že nakoniec ten rozhodujúci boj medzi tebou a Voldemortom nastane!“ Obaja sa opäť ponorili každý do svojich myšlienok, no Christabel sa odrazu spýtala. „A čo moji rodičia? Nepovedali ste mi čo sa s nimi stalo! Kde sú? Sú...sú mŕtvy?“ spýtala sa a po prvý krát znel jej hlas vystrašene. Zdalo sa, že Dumbledor ostarol o ďalších pár rokov, keď jej odpovedal. „Nezomreli...Je tu ešte jedna spomienka, ktorú by som ti mal ukázať...Priprav sa na to, že bude najhoršia zo všetkých...!“ UKÁŽKA: „Prečo mi to hovoríš Tom?“ spýtal sa Dumbledor pokojne, no v jeho hlase zaznelo jasné varovanie. „Pretože chcem, aby ste sa cítili vinný! Čo myslíte, čo urobí to vaše zlaté dievčatko, keď sa dozvie, aké tajomstvo ste jej celé tie dlhé roky tajili?“ spýtal sa Voldemort, zákerne sa vyžívajúc vo svojich slovách...
Komentáře
Přehled komentářů
Tak toto bola super kapitola. Veľmi, veľmi, veľmi som zvedavá čo bude ďalej. Tajomstvá sa pomaly odkrývajú. Znova veľká pochvala a klobúk dolu aj nad veršami proroctva.
Waw !
(Tulip, 24. 9. 2009 10:14)