13. kapitola Začiatok či koniec?
Mokré vlasy jej padali na plecia a máčali už aj tak do nitky premočený habit. Dažďové kvapky postupne vytvárali na podlahe priezračné kaluže, v ktorých sa odrážal Dumbledorov skúmavý pohľad, ktorým na nich teraz pozeral. Nakoniec zachrípnutým hlasom prehovoril: „Sadnite si, prosím. Obaja...“
Christabel bez váhania poslúchla a posadila sa do mäkkého kresla. Spýtavým pohľadom prebehla po Phillipsovej tvári v snahe zistiť, na čo myslí. Uvedomila si, že nevyzerá omnoho lepšie ako ona. Bol rovnako premoknutý a z roztrhnutej pery mu tiekla krv. Zdalo sa, že jediný kto si uvedomuje v akom hroznom stave sa vrátili, je Dumbledor. Takmer lenivo zodvihla ruku a o malý okamih boli obaja úplne suchí.
Lucas k nej pootočil tvár. Oceľovo sivé oči k nej vyslali vďačný pohľad, no keď sa chcel odvrátiť, niečo ho na nej upútalo... Zelené oči... Vždy vedel, že má zelené oči, no až v tejto chvíli si uvedomil, že sú rovnaké ako mal Christopher... Zvyčajne to bola nádherná, sýta, hrejivá farba, ktorá okolo seba šírila lásku, teplo, radosť a smiech... Všetko toto sa odrážalo v jeho pohľade vždy, keď pozrel na Lilian alebo Christabel... No Lucas ho poznal aj iného...poznal ho nemilosrdného, chladného, ako človeka čo neodpúšťa... Neraz vedľa seba bojovali zato, aby ochránili tých, ktorých milovali... A vtedy sa Christopherove oči zmenili... Akoby v nich vyhasol život a všetka ich žiara... Ostal len chlad, nenávisť, ľad... V okamihu ako sa prvý krát zahľadel do takýchto jeho očí, nikdy v živote si viac nedovolil tvrdiť, že ľad má bielu alebo modrú farbu... A práve v tejto chvíli si uvedomil, že zazrel niečo, čoho sa nikdy nebál, pretože by ho taká vec v živote nenapadla... Christabel nezdedila len Christopherovu farbu očí, zdedila po ňom presne ten istý ľadový lesk...presne ten istý pohľad, ktorý dokázal v človeku prebudiť aj najskrytejšie pocity strachu...ak by sa ho niekto na to niekedy spýtal, určite by povedal, že vo svojom živote videl Smrť niekoľkokrát...V hĺbke duše cítil, že dnes to nie je posledný krát...
„Krstný...?“ spýtala sa opatrne.
Uvedomil si, že dosť dlhú chvíľu na ňu len nemo pozeral.
„Ste obaja rozhodnutí? Naozaj chcete pomstu?“ spýtal sa Dumbledor.
„Je to prosté... Voldemort zomrie!“ prehovorila Christabel.
„Zabiť človeka nie je jednoduché Chris...mala by si si uvedomiť...!“ začal Dumbledor, no ona ho nenechala dokončiť. Nechcela to počuť... odmietavo pokrútila hlavou.
Phillips sa v snahe podporiť Dumbledora k nej naklonil: „Dumbledor má pravdu. Musíš si uvedomiť...!“
„Nie! Vy si musíte uvedomiť, že Voldemort nie je človek!“ zahriakla ho ostro, a ďalšie slová adresovala priamo Dumbledorovi...
„Vy chcete zachrániť svet! Ja chcem zachrániť to, čo zostalo z mojej rodiny! Zariaďte, čo musíte zariadiť...a ja sa postarám o zvyšok. Ako sa vyrovnám s vraždou, nechajte na mňa...!“
Vedela, že tieto slová možno neskôr oľutuje, no smrť Voldemorta nikdy... Phillips sa zamračene oprel o kreslo a vymenil si s Dumbledorom nič nehovoriaci pohľad.
„Nastúpiš do šiesteho ročníka. Budeš používať iné meno a pre študentov vymyslíme príbeh o tvojom minulom živote...“
Christabel sa pripravila na boj...
„Súhlasím so všetkým...“ odpovedala, no na okamih sa odmlčala... „Až na jeden bod... Ponechám si svoje meno!“
Phillips nesúhlasne zavrčal: „Chris, Dumbledor má pravdu!“
„Nie!“ rázne pokrútila hlavou. „Chcem, aby Voldemort o mne vedel! Budem používať meno Christabel Kolhenová...To je jediná možnosť, na ktorú pristúpim.“
Phillips si neveriaco odfrkol: „Si presne tak isto prekliato tvrdohlavá ako bola Lilian...“
Christabelin pohľad ochladol ešte o pár stupňov: „Bola?“
Na pár dlhých sekúnd na ňu šokovane hľadel, a potom sa s bolesťou v očiach od nej odvrátil... Natiahla sa a dotkla sa jeho ruky...Nechcela mu ublížiť...
„Odvtedy, čo sa to stalo, ich hľadáme..ja neviem kde ich drží, ani či žijú...A každý deň nevedomosti je čoraz horší a horší...“
Len s problémami dostával zo seba každé slovo...
Zodvihla sa z kresla a pomalým krokom prešla za jeho chrbát. Zelené oči sa stretli s modrými a chvíľu zvádzali nerovný súboj...
Nakoniec Dumbledor prehovoril: „Christabel Kolhenová, po tragickej nehode, pri ktorej si stratila pamäť a upadla do kómy, bolo nemožné, aby si navštevovala Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Z dlhodobej kómy si sa prebrala len pred dvoma rokmi a rodičia ti najali súkromného učiteľa. Po dobehnutí všetkého učiva, ste sa spolu s rodičmi rozhodli, že nastúpiš do šiesteho ročníka na Rokforte...“
Christabel sklonila hlavu a pery jej skrivil ironický úsmev... Dokonalé klamstvo...za tých šestnásť rokov mali možnosť perfektne si to nacvičiť...
Pomaly začala tlieskať...
„Bravó! Musím priznať, že je to až neskutočne dokonalé...! Ak ste skončili, myslím si, že radšej pôjdem do svoje izby...!“
Zvrtla sa k dverám, keď začula škripot kresla. Bez obzretia vyšla z pracovne a pustila sa dlhou chodbou smerom do veže. O pár sekúnd neskôr sa k nej pridal Phillips a zladil svoj dlhý krok s jej krátkym. V tichosti stúpali po strmých schodoch, až pokým sa neocitli pred dverami jej izby. Zaváhala s rukou na kľučke...
„Chcela by som byť sama...“
„Chápem, no myslím, že by sme sa mali porozprávať o niektorých veciach...“
Vrhla na neho rýchly pohľad, otvorila dvere a prehovorila: „Ak to počkalo šestnásť rokov, tak jeden deň to počká...“
S tými slovami za sebou zavrela dvere, oprúc sa o ne ...Tuho zatvorila oči a dovolila slzám, aby sa jej skotúľali po líci až vo chvíli, keď začula vzďaľujúce sa kroky... Zrútila sa na posteľ a zaborila tvár do vankúša. Ak doteraz nenávidela svoj život pre všetky klamstvá, teraz ho nenávidela pre všetku pravdu , ktorú sa dozvedela...
Trvalo dlho kým dokázala opäť jasne uvažovať, kým dokázala chladne kalkulovať... No nech sa na to pozerala z akejkoľvek strany, vždy jej vychádzala iba Voldemortova smrť...
Všetky jej posledné dni končievali dlhými prechádzkami a návštevou u Hagrida. Aj teraz čakala kým sa dvere otvoria, začuje Diablove zavrčanie, buchot Hagridových ťažkých topánok. Počkala kým jediné svetlo, ktoré si dovolilo osvetliť zväčšujúcu sa tmu, bol mesačný svit. Zhodila zo seba neviditeľný plášť a hlasom, hodiacim sa k nedeľnému ránu, pozdravila: „Ahoj Hagrid.“
Hagrid sa mykol, Diabol zastrihal ušami a Christabel sa pripravila na to, čo neodvratne muselo prísť. Kým si vypočula všetky zranenia, na ktoré by mohla zomrieť a všetky výčitky svedomia, ktoré by Hagrid mal, nadobudla pocit, že už naozaj zomrela.
„Poďme Hagrid. Nemôžeme tu stáť celú noc. Poďme do Zakázaného lesa. Mám pocit, že tie stromy sa so mnou rozprávajú, že ten les vie o mne viac ako všetci ostatní.“
Hagrid sa k nej sklonil presne tak isto, ako každý večer a Christabel začala odriekať každodenný rituál: „Sľubujem ti Hagrid, že nech sa stane čokoľvek, budem sa držať pri tebe a budem opatrná. Spokojný?“
„Spokojný by som bol, keby si sedela vo svojej izbe na zadku a netúlala sa po nociach!“ zahundral. „Čo by na to povedala Lilian a Christopher?“ lamentoval ďalej.
„No to sa už asi nedozviem, však?“ prehodila chladne. „Poďme už konečne.“
Vedela, že dnes sa stane niečo výnimočné. Priam cítila ako ju Zakázaný les k sebe volá. Ako vietor v korunách stromov šepká jej meno, ako sa konáre naťahujú za jej telom, videla ako v tme svietia oči, ktoré ju pozorujú, ktoré ju svojím nástojčivým pohľadom volajú k sebe... Vykročila... A cítila, že s ňou sa pohol aj celý les...Cítila, že len čaká na vhodnú chvíľu, aby k nej nahlas prehovoril...
Hagrid kráčal ako prvý. Kým jeho mohutná postava ľahko prerážala lesný porast, Christabel mala pocit, ako by sa za ňou les uzatváral a čoraz hlbšie ju vťahoval do svojho tmavého, temného, nebezpečného vnútra...
„Mali by sme sa vrátiť Chris...“ snažil sa prehlušiť Hagrid hukot vetra. „Nie!“ zakričala a snažila sa odmotať prameň vlasov, ktorý sa jej zachytil o konáre. Odrazu zmeravela... Napriek prudkému vetru zreteľne začula dupot kopýt na tvrdej pôde...
„Hagrid! Hagrid! Stoj!“ kričala...
Bolo neskoro... Ak si doteraz myslela, že o kentauroch vie všetko, tento pohľad ju presvedčil o opaku... Zúrivo sa snažila dostať k prekvapenému Hagridovy skôr, ako ho obkľúčia. Prudko sa mykala v snahe uvoľniť svoje zachytené vlasy, no jediné čo dosiahla, bolo to, že mala pocit, akoby jej sťahovali kožu z hlavy. S bolestnou grimasou sledovala ako Diabol vyceril zuby na zužujúci sa kruh kentaurov. Mesačný svit odhalil divoký výraz ich tvárí... Vo svetle hviezd sa zalesklo ostrie ich šípov...
Zdalo sa jej, že na chrbte cíti ich horúci dych... Odvšadiaľ sa ozýval nepokojný dupot kopýt, pripravených zaútočiť... Hagrid naďalej nehybne stál v snahe rozlíšiť v tme tvár vodcu nepokojného stáda...Diabol sa tisol k jeho obrovskej nohe, oči sa mu leskli a z hrude mu vychádzal príšerný zvuk...
Christabel stála so zatajeným dychom až do chvíle, kým jeden z kentaurov nepodišiel bližšie. Nenápadným pohybom ruky odsekla hodvábny prameň svojich vlasov zachytený v konároch a pomaly prehovorila: „Neprišli sme v zlom...“
„Kto si?“ zaburácal Hagridov hlas. „Ukáž svoju tvár!“
„Ešte neprišiel ten správny čas, aby sa svet dozvedel o najmocnejšom kentaurovi všetkých čias. O kentaurovi, ktorý pokorí moc a slávu svojich predkov...“
Odrazu mala pocit, akoby stál tesne za ňou...
Prudko ju schmatol za vlasy a les zaburácal jeho víťazoslávnym hlasom, keď jej priložil ostrie čepele na odhalený krk.
Hagrid sa mykol, Diabol sa prikrčil pripravený útočiť.
„Stoj Hagrid! Varujem ťa!“ Hagrid bezmocnosťou zavrčal. Cítila v tom hlase zvrátenú rozkoš.
„Neujdeš mi Christabel. Bola si taká malá, keď som ťa prvý krát videl...“ šepkal.
„Ak si ten, za koho ťa považujem, nebojím sa ťa. Dali ste mi do daru príliš veľa vašich schopností. Som mocnejšia ako ty... Kto si? Si to ty Acamar? Alebo Acrux?“ šepkala priškrtene snažiac sa získať čas a modliac sa, aby Hagrid neurobil nejakú hlúposť.
„Alebo Alcyone?“ vyprskla. V tom momente cítila ako jej čepeľ jemne rozrezala napnutú kožu na hrdle. Vykríkla... Kútikom oka zazrela ako na Hagrida dopadla spŕška šípov, videla ako sa rozbehol k nej a hneď na to, ako kentaurova ruka zmizla, keď sa do nej zaťali ostré Diablove tesáky. Ucítila na svojej tvári teplo konského tela, ktoré ju zrazilo na zem. Vyslala okolo seba niekoľko omračujúcich zaklínadiel v snahe dostať sa k Diablovi...
A potom jej krv stuhla v žilách... Diablovo smrteľné zaskučanie ju bodlo až v srdci...
„Nieeeee...!“ vykríkla. Videla jeho bezvládne telo dopadnúť na zem a potom nastalo ohlušujúce ticho.
„Chris, Chris si v poriadku?“ mykal ňou Hagrid. Zdal sa trochu zakrvavený ale inak vyzeral v poriadku.
Vytrhla sa mu... Po štvornožky preliezla k Diablovi. Slzy jej stekali po tvári a dopadali na jeho ochabnuté telo. Zaborila ruky do huňatej srsti a pocítila na nich jeho teplú krv, ktorá sa miešala s tenkým pramienkom vzácnej tekutiny vytekajúcej z jej poraneného hrdla ....
„Prosím Diabol, prosím, psíček môj...neumieraj mi. No tak! Neumieraj!“ kričala. Vzala si jeho hlavu do dlaní a kus jej srdca sa zmenil na ľad, keď pozrela do jeho krvou podliatych očí. „Neumieraj...“ šepkala.
Nahmatala jeho ranu a dlane jej zažiarili bielym svetlom. Jej rana sa zacelila behom chvíľky...
„Prosím, neberte mi ho...“ Pritisla pery na jeho vlhký ňufák a v duchu sa modlila...
Koľko hodín prešlo, kým ho takto držala v náručí, plakala a snažila sa ho vyliečiť, nevedela. Akoby z diaľky k nej doliehal Hagridov hlas, ktorý ju prosil, aby ho pustila. No ona naďalej kľačala pri ňom na kolenách, kým prvé ranné lúče neprenikli cez hustý porast v Zakázanom lese. Telo sa jej vyčerpanosťou triaslo... Hagrid už len ticho sedel a plakal...
Zlyhala...
„Christabel...“
Odtiahla tvár od ľadového, stuhnutého tela a zahľadela sa na ruku, ktorá sa k nej naťahovala. Bolesť sa skrížila s ľútosťou a pochopením vo chvíli, keď si pozreli do očí...
Podišiel k nej a pokúsil sa ju zdvihnúť. Vystrašene zovrela mŕtve telo... Slzy sa jej opäť skotúľali po tvári, keď si k nej kľakol a jej trasúcu sa ruku zovrel vo svojej pevnej dlani...
„Nechaj ho odísť Chris...“ prehovoril. Porazenecky sklonila hlavu a dovolila mu, aby ju zodvihol a objal. Už neplakala... Odtiahla sa od neho a bez toho, aby musela niečo povedať, pochopil...
Pozrel na obďaleč stojaceho Hagrida a ten len nemo prikývol. Opatrne vzal Diablove telo do náručia a preniesol ho k najbližšej skale. Otočil sa k nej a vedel, že je pripravená. Jej oči sa stali očami lovca, chladného vraha...
„Bože, odpusť mi...“ zašepkala skôr ako sa v jej dlani sformovala ohnivá guľa. Stačil jediný pohyb jej ruky a Diablovo telo vzbĺklo... Hagrid potichu vykríkol a takmer v rovnakej chvíli sa s Phillipsom odvrátili. Len Christabel meravo stála a pozerala na tú strašnú scénu až do konca... Netušil na čo v tej chvíli myslí, či v tom obraze zbiera v sebe nenávisť, či zbiera silu na boj s nepriateľom, či premýšľa nad pomstou, či vôbec tie ľadové oči skrývajú nejaký cit...
Vytiahol prútik a vyčaroval nádobku v tvare presýpacích hodín. Navliekol ju na striebornú retiazku a bez slova ju podal Christabel. Kúzlo rozvírilo popol a prenieslo ho do otvorenej nádobky v jej ruke. Keď sa v jej útrobách stratilo aj posledné zrniečko, Christabel ju kúzlom zapečatila, natiahla ruku a podávala ju Hagridovy. Ten odmietavo pokrútil hlavou a zachrípnutým hlasom zašepkal: „Nechaj si ho u seba. U teba mu vždy bolo predsa lepšie...“
Christabel prikývla, prevliekla si retiazku cez hlavu a prívesok smaragdovo zažiaril. Potrebovala tú spomienku vymazať. A predsa vedela, že ak s ňou bude musieť žiť každý deň, stane sa jej súčasťou... Nechcela ju, nenávidela ju a neskutočne ju potrebovala...
Nechala sa odviesť do hradu...
Týždeň nevyšla so svojej izby...
Nechápala ako mohla zlyhať... odkedy odhalila svoje zvláštne schopnosti a dokázala vyliečiť ťažké zranenie profesorky McGonagallovej, myslela si, že pred jej očami a v jej rukách nikto zomrieť nemôže...
Ležala na posteli a utápala sa vo svojich myšlienkach...nedokázala prísť na to, kde urobila chybu... Vedela koho potrebuje...
Vedela, že keď teraz vstane a otvorí dvere bude tam...Bol tam celý týždeň...
Dvere zaškrípali a zelené oči sa stretli so sivými... Ustúpila, aby mohol prejsť... Sadla si na posteľ a vložila si hlavu do dlaní...
„Nechápem to...“ zašepkala.
Odkašlal si: „Diabla nezranil normálny nôž... Ten kentaur použil nástroj čiernej mágie. Je to nôž, ktorý vytrhne obeti dušu z tela a pripúta ju k sebe. Musela by si ho získať, aby si ho mohla oživiť...Aj to platí len vtedy, ak telo dovtedy nevykrváca...“
Obaja ponorení do svojich myšlienok chvíľu bez slova vedľa seba sedeli...
„Ja tiež zomriem však?“ spýtala sa a pozrela na neho.
„Ak by bola šanca, aby si prežila život bez toho, aby si musela vedieť o svojich rodičoch, nebola by si nikým prenasledovaná a mohla by si šťastne žiť až dovtedy, kým by si nebola stará a vráskavá, bez váhania by som ju prijal. Ale on ťa na pokoji nenechá... Z nejakých príčin ťa potrebuje zabiť alebo dostať na svoju stranu... Je takmer isté, že zomrieme obaja... Môžeš si vybrať život na úteku alebo sa mu môžeš skúsiť postaviť... Ak už nezachránime tie svoje životy, možno aspoň životy iných...“
„Tomu sa hovorí charita, krstný,“ uškrnula sa.
„V škole ju budeš môcť rozdávať...Sú tam naozaj stratené prípady... Mala by si sa pripraviť na začiatok roka.“
„Aký je plán?“ spýtala sa.
„ Vlakom k nám zajtra príde ešte jedna žiačka. Takže budete dve, ktoré bude mať Triediaci klobúk za úlohu zadeliť do fakúlt. Pôjdete pred prvákmi. Vchádzať budete z bočnej miestnosti do Veľkej siene. Dvere budete mať otvorené, takže by som bol rád, keby si sledovala aj ceremóniu pred tým. A hlavne nesmieš zabudnúť na svoj príbeh. Kým budeš na hostine, zbalím ti všetky veci a prenesiem do spálne tvojej fakulty. Takže s týmto tu by si sa mala rozlúčiť.“
Prikývla. Od zajtra to začne... Vždy predsa chcela vedieť pravdu o svojej minulosti a teraz má šancu pokúsiť sa zmeniť svoju budúcnosť...
Večerný rozhovor jej blúdil hlavou i vo chvíli, keď stála na druhý deň pred dverami do bočnej miestnosti. Otvorila dvere a rovnako potichu ich aj zavrela.
Zamyslene sa okolo seba obzerala a uvedomila si, že v tejto miestnosti ešte nikdy nebola. Pousmiala sa nad tým, že ani všetky jej nočné potulky hradom nestačili na to, aby ho celý preskúmala.
Odrazu sa dvere otvorili a jej pohľad sa stretol s pohľadom láskavých, hnedých očí. Jej pohľad nevdojak skĺzol po postave stojacej vo dverách, a vzápätí sa jej na tvári zjavil prívetivý úsmev...
„Volám sa Christabel,“ natiahla k dievčaťu svoju ruku.
„Ja som Jane. Teší ma, že ťa spoznávam,“ prehovorila a prijala Christabelinu podávanú ruku s detskou úprimnosťou.
UKÁŽKA:
James sa začal smiať. Madam Pomfreyová skontrolovala dievčaťu pulz a kúzlom ju prebrala k vedomiu, pričom jej pomáhala posadiť sa.„Black! Čo si vlastne o sebe myslíte?“ zúrila. Čím viac Siriusovi nadávala, tým viac sa James smial. „Že ste protivný, arogantný a drzý som zistila už v prvom ročníku. Ale, že nemáte ani rozum, tak to je už vrchol. Prestaňte sa tu vyškierať na všetkých okolo a venujte sa nejakej normálnej činnosti, ktorá by bola prínosná pre túto školu!“
:)
(kvetinka, 11. 5. 2011 21:46)