1.kapitola - Prekliatie?
Na zem pomaly dopadala tma. Súmrak postupne zahaľoval chladné kamenné múry Rokfortského hradu. Pochmúrne ticho preťali rýchle kroky. Dve postavy sa blížili k Zúrivej vŕbe. O chvíľu už konáre svišťali vzduchom. No stačil len jeden dotyk a rozhostil sa opätovný pokoj. Vŕba sa hrozivo vypínala do výšky ale už sa ani nepohla. Menšia z postáv sa prikrčila a opatrne sa priblížila ku kmeňu stromu. Na okamih sa otočila smerom k hradu a potom zmizla v zemi. Druhá postava napäto stála, akoby na niečo čakala. Až keď konár s dunením dopadol vedľa nej, dovolila postava svojim nohám aby ju odniesli k hradu. Tesne pri vchode otočila svoju tvár k najvyššej Rokfortskej veži, pričom jej z hlavy skĺzla kapucňa a spln mesiaca odhalil tvár madam Pomfreyovej.
Jej pohľad pritiahlo jediné okno na veži, v ktorom sa na chvíľu zablysla tvár. Srdce sa jej zovrelo nad osudom toho dievčaťa. Opustiť vlastné dieťa, to je... Nevedela na to nájsť dostatočne výstižné slová. Odtrhla pohľad od okna a vošla do hradu.
Izba sa zdala na prvý pohľad neobývaná. Malé, štíhle dievčatko sa opieralo o stenu pri okne, z ktorého bol výhľad na areál školy. Čierne po pás siahajúce vlasy spôsobovali, že takmer splývalo s tmavými múrmi izby. Dievča sústredene študovalo okolie, kým sa nezjavili dve postavy zahalené v čiernych plášťoch. So zatajeným dychom čakalo čo sa bude diať. Tesne pred začiatkom školského roka pozorovalo, ako sa školník Filch s Hagridom pokúšajú zasadiť ten ozrutánsky strom. A odvtedy sa diali tie zvláštne veci. Nebolo časté, aby sa po zotmení niekto potuloval po školskom areáli. Teda okrem profesorov. No bolo nad slnko jasnejšie, že menšia z dvoch postáv, ktoré sa teraz pohybovali po trávniku, nie je členom profesorského zboru. Určite to bol študent. Menšia z postáv sa stratila pod kmeňom znehybnenej vŕby.
Dievča sa so zamysleným pohľadom posadilo na posteľ. ´Jedno je jasné. Zúrivú vŕbu zasadili kvôli študentovi. Ale prečo? Kam vedie ten zvláštny tunel? A ako sa dá Zúrivá vŕba znehybniť?´ Bolo nemožné dostať sa do tunela kým sa jej konáre divoko metali. Dokazovali to dva dlhé škrabance na ruke.
Izbu osvetlilo modrasté svetlo. „Nie! Nie!“ ozvali sa výkriky.
....
„Tak ako Poppy? Funguje všetko tak ako má?“
„Áno Albus. Všetko je v najlepšom poriadku. Pána Lupina som odprevadila do tunela. Verím, že odtiaľ to už zvládne.“
„Sám som toho názoru. Nemá zmysel vystavovať niekoho nebezpečenstvu. Ale je trochu neskoro. Nemyslíte?“
„Pán Lupin sa omeškal. Myslím, že to malo niečo spoločné s hľadaním nových kamarátov,“ pousmiala sa madam Pomfreyová.
„Výborne Poppy!“ dobrácky zvolal Dumbledor. „Teraz ma ospravedlňte ale vyučovanie volá.“
„Vyučovanie? O takomto čase?“ spýtala sa prekvapene. „Ach, už chápem. Jessica samozrejme.“
„Máte ako vždy pravdu Poppy,“ usmial sa Dumbledor.
„Dobrú noc Albus.“
„Aj vám Poppy.“
Zamyslene vykročil smerom k Severnej veži. Konečne prišiel na prijateľné riešenie tejto zložitej situácie. ´Je to jediná možnosť. A predsa...´ Tok jeho myšlienok prerušili rýchle kroky. Zdalo sa, že tá osoba má naponáhlo. V momente keď pridal do kroku sa spoza rohu vyrútila Minerva McGonagallová a prudko do neho vrazila.
„Ach Albus. Výborne!“ potešene zvolala Minerva.
Vzhľadom na to, že obaja ostali po zrážke sedieť na zemi, sa Dumbledor rozosmial. Mladá profesorka sa s troškou námahy zdvihla z kamennej podlahy a na chvíľu akoby zabudla, že sa v skutočnosti ponáhľa, začala si oprašovať habit. S nevôľou zazrela na stále sa smejúceho Dumbledora.
„Prestaňte sa konečne smiať!“ zasyčala na neho. „Ste predsa riaditeľ Rokfortu, vážený čarodejník! Musíte ísť príkladom a nie váľať sa tu po zemi!“
„Nemusím vám pripomínať drahá Minerva, že na tú zem som sa nedostal vlastným pričinením,“ odpovedal jej Dumbledor, pričom sa stále smejúc dvíhal zo zeme.
„To máte pravdu,“ neochotne pripustila Minerva. „Ospravedlňujem sa ale ponáhľa....“ dych sa jej zasekol v hrdle. Teraz naozaj vyzerala trochu vystrašene.
„Musíte ísť so mnou Albus! Niečo sa stalo,“ A nepočkajúc na neho, rýchlym krokom vykročila presne k cieľu jeho cesty. Snažila sa mu svoje obavy v rýchlosti vysvetliť.
„Bola som na obchôdzke, pretože hlavný prefekt Jason ochorel. Je v nemocničnom krídle. Akurát som bola v Severnej veži, pozrieť sa či je všetko v poriadku a počula som to úbohé dievča vykríknuť. Bežala som k dverám, no na moje volanie mi neodpovedala. Tak som šla po vás. Vy máte k nej najbližší vzťah, dôveruje vám viac ako komukoľvek inému.“
„Pokoj Minerva. Zistíme čo sa stalo. Určite to nie je nič vážne,“ ubezpečoval ju Dumbledor, no napriek svojim slovám sa znepokojene zamračil. Udýchaní sa zastavili v najvyššej časti Severnej veže. Na prvý pohľad sa zdalo, že sú naokolo iba holé steny. No v skutočnosti bola stena začarovaná podobne ako Núdzová miestnosť. S tým malým rozdielom, že túto skrytú miestnosť mohli nájsť iba strážcovia tajomstva. Dumbledor, takmer netrpezlivo, tri krát prešiel okolo kamennej steny a potom sa so skúmavým pohľadom otočil k ťažkým dubovým dverám, ktoré sa v stene objavili. Cez malú škáru pod dverami prenikalo na chodbu modrasté svetlo.
....
Jessica zdesene hľadela na svoje ruky. Obidve horeli modrým plameňom, ktorý sa rýchlo rozširoval. „Nie! Nie!“ vykríkla. Vystrašene vyskočila z postele. Po tvári jej stekali slzy a strácali sa v plameňoch, ktoré spaľovali jej telo. „Čo sa to so mnou deje?“ zavzlykala. Plamene už zachvátili celé jej drobné telo. S hrôzou sa utiahla do kúta svojej izby a prestrašene pozerala na šíriace sa plamene, ktoré vôbec necítila....
„Jessica, Jessica. Čo sa stalo? Otvor dvere! To som ja Minerva! Počuješ?“ zvolala. No z izby sa neozvala žiadna odpoveď. Jessica zúfalo zaťala zuby a naďalej potichu vzlykala. Hlavou jej zmätene vírili myšlienky. ´Som prekliata? Preto ma rodičia opustili? Čo sa to deje?´ Zaborila si ruky do vlasov.
„Jessica! Si v poriadku?“ ozval sa mužský hlas.
´To je Dumbledore.´ preletelo jej mysľou. ´Nie, nie, on sem nesmie!´
„Nechoďte sem!“ vykríkla vyľakane. Bez toho aby si to uvedomila, intenzita plameňov stúpla.
„Prišiel som ťa skontrolovať. Chcem aby sme začali s vyučovaním,“ povedal opatrne. Jasne vycítil v jej hlase paniku.
„Nie! Ja nechcem. Odíďte, prosím!“ kričala naliehavo. ´Nemôže sem vojsť. Nemôžem prísť aj o neho. Určite ma opustí, tak isto ako to urobili moji rodičia. Som prekliata! On sa to nesmie dozvedieť!´ Zúfalo sa snažila vymyslieť niečo aby odišiel.
Ľahké hodvábne závesy vzbĺkli. Horiace kusy dopadali na posteľ kde zapaľovali ďalšie horľavé časti. Izbu pomaly zahaľovali husté kúdole bieleho dymu.
„Jessica idem dnu!“
„Nie. Ja chcem aby ste odišli!“ zvolala opäť naliehavo. S námahou sa postavila na roztrasené nohy. Musela sa pridržať steny aby nespadla. Neuvedomujúc si dôsledky, zhlboka sa nadýchla. Štipľavý dym jej vnikol do pľúc. V tom okamihu sa udialo niekoľko vecí naraz.
„Alohomora!“ Jessica sa prudko rozkašlala a ťažké dubové dvere sa so škripotom otvorili. Šokovane hľadela na otvárajúce sa dvere. Dych sa jej zasekol v hrdle. A plamene, akoby tiež pocítili ten závan čerstvého vzduch, okamžite vyšľahli až k stropu, a potom sa obrovskou rýchlosťou rozbehli k dverám. O zlomok sekundy skôr ako sa vo dverách zjavila tvár Albusa Dumbledora, vedela Jessica čo sa stane.
fajn
(32jennifer2, 29. 4. 2009 21:01)