Jdi na obsah Jdi na menu
 


3.kapitola - Ollivander

14. 4. 2009

  Po týždni strávenom v nemocničnom krídle sa Jessica konečne plne zotavila a mohla sa vrátiť do svojej izby v Severnej veži a začať s vyučovaním. Dumbledor jej oznámil, že ju budú učiť  len dvaja profesori. Profesorka McGonagallová herbológiu, transfiguráciu a dejiny mágie. Profesor Phillips čarovanie, elixíry a obranu proti čiernej mágii. No ani jeden z nich sa jej ešte nevenoval.

   Zatiaľ trávila hodiny len s Dumbledorom. Učil ju oklumenciu, v ktorej sa postupne zlepšovala, hoci mala len jedenásť. Pre Dumbledora bolo čoraz ťažšie prenikať do jej mysle. A ako jej sľúbil pred pár týždňami v nemocničnom krídle, čoraz častejšie sa venovali kroteniu toho zradného ohňa. Pre Jessicu to boli veľmi zaujímavé hodiny. Práve sedela na posteli a pozorovala nočnú oblohu, keď sa ozvalo zaklopanie. Do jej izby vošla Minerva McGonagallová.

 „Slečna Kolhenová, poďte prosím so mnou.“ Jessica okamžite vstala. Netušila čo sa deje. Málokedy vychádzala zo svojej izby. Teda s vedomím profesorov. Bývala tu odkedy si pamätala. Z nejakého zvláštneho dôvodu Dumbledor rozhodol, že nenastúpi s ostatnými študentmi do prvého ročníka. Jessica rešpektovala jeho rozhodnutie, pretože cítila, že dôvod, pre ktorý tak rozhodol, je vážny. A tak mlčala. Zmätene kráčala za profesorkou, kým sa nezastavili pred kamennou obludou.

 „Citrónové bonbóny.“ Socha odstúpila a Jessica vstúpila na točité schodisko, ktoré ju vynieslo až k dverám riaditeľovej kancelárie. V nej bola ako doma. Bola tu nespočetne veľa krát. Tá miestnosť ju vždy fascinovala. Všetky prístroje vydávali jemné melodické zvuky. Občas ich prerušilo tiché pískanie fénixa Félixa. Jessica zaklopala.

 „Ďalej.“ Dvere sa samé otvorili, a tak Jessica vošla. Dumbledor sedel za stolom a prútikom si vyťahoval z hlavy nadbytočné myšlienky. Striebristá hmota sa usádzala na dne kamennej mysy. Félix ospalo zažmurkal na muža, ktorý sedel oproti Dumbledorovi. Nevidela mu do tváre. Dumbledor sa na ňu povzbudivo usmial a odkašľal si.

Muž v kresle sa otočil.

 „Dovoľte aby som vám predstavil môjho spoločníka, pána Ollivandera!“ Prekvapila ju Dumbledorova formálnosť.

  Dvere za ňou sa nehlučne zatvorili...

Trochu neisto sa pohla smerom k nemu. Natiahla k nemu roztrasenú ruku. „Teší ma, pane.“

Neveľkú postavu mal zahalenú tmavým habitom. Plavé, mierne kučeravé vlasy boli popretkávané striebristými šedinami. Na tvári sa mu rysovali jemné vrásky. Jessicinu pozornosť však upútali modré, takmer priezračné oči. Mala pocit, akoby ju tie oči hypnotizovali, napriek tomu, že neodzrkadľovali žiaden cit. Zmätene čakala na jeho pohyb. No on tam len ďalej stál a pozeral na ňu. Odrazu jej ruka klesla pozdĺž tela. Striaslo ju. Za celý ten čas ani raz nežmurkol...

  Jeho nevýrazne pery sa roztiahli do úsmevu, keď k nej natiahol svoju bledú ruku.

  „Aj mňa teší, slečna...“ Jessica mu na okamih potriasla svojou rukou, no z hrdla jej nevyšiel ani hlások. Nemienila mu prezradiť svoje meno. Ak mu ho doteraz nepovedal Dumbledor, asi mal na to dôvod. Všimla si, že pri dotyku jej ruky sa jeho úsmev ešte rozšíril. Upriamila pozornosť na Dumbledora, ktorý pokojne sledoval ich zoznámenie. Mlčky jej rukou pokynul aby sa posadila do kresla oproti nemu. Do vedľajšieho kresla sa usadil pán Ollivander. Svoj sivý cestovný plášť mal prehodený cez operadlo pohodlného kresla.

Dumbledor si odkašľal: „Pán Ollivander je výrobca čarodejníckych prútikov. Naše zákony povoľujú ich kúpu od dovŕšenia jedenástich rokov. Takže je na čase, aby ste aj vy dostali svoj prvý prútik.“

Skôr ako sa ozvalo zaklopanie, Dumbledor zvolal: „Ďalej!“

Dvere sa otvorili a do vnútra vošla Minerva McGonagallová. V ruke držala dva cestovné plášte. Dumbledor sa zdvihol z kresla: „Vidím Minerva, že vy myslíte na všetko. Poprosil by som vás aby ste sa obliekli. Je čas.“

  Minerva podišla k Jessice a cez plecia jej prehodila menší čierny plášť. Potom sama zahalila svoje telo do zvyšného hnedého a netrpezlivo sa zamračila na stále sediaceho Ollivandera. Zamyslene pozeral na Dumbledora, no potom sa bez slova zdvihol, obliekol si svoj sivý plášť a vykročil k dverám.

 „Aby som nezabudol,“ ozval sa Dumbledor, odvrátiac sa od nich. „Prenášadlo, ktoré vás prenesie k vášmu obchodu je obojsmerné. Rád by som si s vami ešte o niečom pohovoril Ollivander. Takže očakávam, že sa vrátite spolu s profesorkou McGonagallovou a mojou žiačkou.“ Ollivander po tých slovách zastal s rukou na kľučke. V jeho bezvýrazných očiach tento krát Jessica zahliadla záblesk hnevu. No potom ho ovládol a bezvýrazným hlasom odpovedal. „Samozrejme.“

 

 

 

Všetci traja nastúpili na točité schody a potom bez slova náhlivo vykročili po tichých chodbách hradu. Jessica mala pocit, že sa ju profesorka snaží svojím telom skrývať. O chvíľu sa pred nimi zjavila ťažká kovová brána, ktorá strážila vstup na školské pozemky. Tesne za bránou vytiahla mladá profesorka zvitok pergamenu. Poklopala po ňom svojim prútikom a potom jej prikázala: „Chyťte sa pergamenu.“

 Jessica pristúpila tesne k nemu a nasledovala príklad McGonagallovej a Ollivandera. V okamihu ako sa ho dotkla, sa pergamen rozžiaril na modro a Jessica pocítila jemné trhnutie. Svet okolo nej sa prudko roztočil. Ucítila ako jej nohy narazili o kamennú dlažbu...

 

To, že sa v bočnej uličke Londýna záhadne zjavili tri čudne oblečené postavy si nikto nevšimol. Možno preto, že tesná ulička odporne páchla hnijúcimi odpadkami. Bolo nepravdepodobné, že by sa tu niekto normálny potuloval. Najvyššia z postáv opatrne zrolovala pergamen a strčila si ho pod záhyby svojho plášťa. Pomaly sa začali predierať cez hromady odpadkov a pasúcich sa potkanov. O chvíľu ich osvetlil prúd zlatého svetla vychádzajúceho z pouličnej lampy. Za celý ten čas medzi nimi nepadlo ani slovo. Mlčky prešli pár ulíc a zastavili sa pri nenápadnom ošarpanom hostinci. Plechová tabuľa sa škrípavo hojdala vo vetre. Tesne pred tým ako vstúpili do vnútra, stihla Jessica zahliadnuť vyblednutý názov hostinca- Deravý kotlík. V slabo osvetlenej miestnosti sa črtali siluety drevených stolov a stoličiek. V tejto neskorej nočnej hodine boli takmer všetky prázdne. Len v najvzdialenejšom a najtmavšom kúte sedeli dve tmavé postavy v čiernych plášťoch s kapucňami na hlave. Jessica postrehla ako  profesorka nebadane vopchala ruku do vrecka a pevne v nej zovrela svoj prútik.

  Spoza dreveného baru k nim dokríval starý bezzubý barman. „Zostanete na dlhšie Minerva?“ spýtal sa chrapľavým hlasom, ktorý znel, ako keby ho jeho majiteľ dávno zabudol používať.

 „Nie Tom. Som tu v súkromnej záležitosti. Potrebujem navštíviť Šikmú uličku,“ meravo sa usmiala na hostinského. Jessice sa ospalo privierali viečka. Z horiaceho kozuba sálalo príjemné teplo. Všimla si ako bezzubý starček chápavo prikývol a odstúpil, aby mohli okolo neho prejsť k bočným dverám hostinca. To, že sa jedna zo sediacich postáv nebadane zodvihla, si všimla len Jessica...

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář