Jdi na obsah Jdi na menu
 


4.kapitola - Nástrahy Šikmej uličky I.časť

15. 4. 2009

Ocitli sa na malom, takmer prázdnom dvore. Zem bola značne udupaná a trsy trávy z nej trčali len na niekoľkých miestach. Pri obrovskej tehlovej stene Jessica rozoznala obrysy dvoch preplnených smetiakov. Sledovala ako profesorka pristúpila k stene, vytiahla prútik a poklopala ním po tretej tehle zľava nad jedným zo smetiakov. Stena sa začala pomaly rozostupovať. Jessica prekvapene zažmurkala, keď sa pred ňou zjavila dlhá, kľukatá, vydláždená ulička. V mnohých budovách sa svietilo. Iné boli tmavé a mĺkve. Pocítila ako ju opäť profesorkina ruka chytila za plece a jemne, no rozhodne ju postrčila cez vchod do Šikmej uličky. Stena sa za nimi zavrela.

„Pán Ollivander, počkajte nás prosím vo vašom obchode. My zatiaľ zájdeme do Gringottbanky.“

„Iste.“ Jessica v jeho hlase vycítila mrzutosť. No nemala čas sa tým zaoberať. O chvíľu sa ozvena ich rýchlych krokov odrážala od kamenných stien obchodov. Jessica prudko otáčala hlavu všetkými smermi, aby si z toho úžasného miesta zapamätala čo najviac. Jej profesorka napäto kráčala vydláždenou uličkou. Nemala z tejto cesty dobrý pocit. V momente, keď sa v bočnej uličke mihol tieň, zrýchlila svoj krok. Pred nimi zažiarli  obrysy Gringottbanky. Bola to obrovská, snehobiela budova. Vedela, že škriatkovia neboli nadšení Dumbledorovou žiadosťou, a tak nemohla čakať vrelé privítanie. V skutočnosti, škriatkovia neboli milí k nikomu. No nech bola medzi čarodejníkmi a škriatkami akákoľvek nevraživosť, prosbu Albusa Dumbledora, najväčšieho čarodejníka svojich čias, si odmietnuť nedovolili. No bolo viac ako jasné, že to nebolo zo strachu, ale z hlbokej úcty, ktorú si Dumbledor jednoznačne zaslúžil.

Ocitli sa na kamenných schodoch do Gringottbanky. McGonagallová si uľahčene vydýchla. Jessica tušila prečo. Aj ona to cítila a počula. Nepatrné pohyby a zvuky nesúce sa tmou, naliehavý pocit, že nedostatočne osvetlená ulička skrýva zatiaľ neznámu hrozbu...

Pred nimi sa týčila veľká bronzová brána. Keď pristúpili tesne k nej, brána sa s miernym škripotom otvorila. Vstúpili dnu a ocitli sa pred ďalšou, tentoraz striebornou bránou. Nad ňou žiaril ozdobne vytepaný nápis:

 Vstúp, cudzinec, buď však slušný hosť,

Nech nezmocní sa ťa chamtivosť-

Ten, kto vezme, čo mu nepatrí,

Navždy vypadáva z čestnej hry,

A ak pod podlahou stoj čo stoj

Chceš nájsť poklad, ktorý nie je tvoj,

Zlodej, výstraha znie hoci stokrát:

 To, čo nájdeš, nebude len poklad!

 

 V okamihu, ako Jessica dočítala hrozivú výstrahu, sa ťažká brána otvorila, a odhalila priestrannú, mramorovú vstupnú halu Gringottbanky. Jessica očarene pozorovala  jednoduchú, zlatom vyzdobenú miestnosť, no potom jej pozornosť upútali dve zvláštne postavy - škriatkovia. Hoci, ich podoby často vídala v knihách, vidieť ich naživo bolo ohromujúce. Obaja mali oblečené čierne, zlatom prešívané uniformy. Jeden z nich bol od Jessici o niečo vyšší, druhý jej siahal tesne nad ramená. Povýšenecky zdvihnuté hlavy boli pokryté chumáčmi sivých chlpov. Tajomné, čierne oči oboch stvorení, sa upierali na Jessicu.

„Vítame vás v Gringottbanke.“

„Dobrý večer,“ odvetila Jessica zatiaľ čo jej profesorka len strnulo pokývala hlavou.  

„Chceme navštíviť trezor číslo 436.“

Škriatok krátko, súhlasne kývol hlavou a formálnym hlasom sa spýtal: „Máte kľúč a splnomocnenie?“

McGonagallová z pod habitu vytiahla striebornú retiazku s malým kľúčikom a spolu s malým kúskom pergamenu, ju podala jednému zo škriatkov. Škriatok sa zamračil na pergamen vo svojej ruke, no potom sa otočil k svojmu spoločníkovi a podal mu malý, strieborný kľúč.

„Trezor 436, Gemlin.“

Oslovený škriatok prikývol: „ Nasledujte ma prosím.“

Škriatok ich odviedol zo vstupnej haly do podzemia. Potom privolal jeden z obďaleč stojacich vozíkov a všetci nasadli. Cesta k trezoru bola krátka. Vozík so zasvišťaním preletel poslednú zákrutu a spomalil. Ocitli sa pred vysokými kovovými dverami. Gemlin vsunul do obrovského zámku strieborný kľúčik a dvere sa rozplynuli. V trezore sa kopili hromady zlatých, strieborných a bronzových mincí. McGonagallová vošla dovnútra a potiahla so sebou aj Jessicu. Z plášťa vytiahla malý, kožený mešec a skloniac sa k zemi, naplnila ho všetkými druhmi mincí.

„Tie peniaze sú vaše. Je to dedičstvo po rodičoch.“ Jessica nedbanlivo mykla plecom. Nepotrebovala ich peniaze. Opustili ju, nedali jej to jediné čo potrebovala- lásku, nemuseli jej dať ani peniaze. Nestála o ne.

Krátku cestu nahor Jessica sotva vnímala. Prebral ju až úctivý, no chladný hlas oboch škriatkov, ktorí sa s nimi lúčili. Jessica sa zľahka usmiala a rozlúčila sa: „Ďakujem a dovidenia.“

Zdalo sa, že na ich tvárach sa po prvý krát zjavil úsmev. Ich tichý šepot vyprevádzal dve miznúce postavy: „Dovidenia slečna.“

....

Ollivanderov obchod nebol od Gringottbanky príliš vzdialený. No i tak sa Jessice zdalo, že cestu k nemu doslova prebehli. Na tretie zaklopanie sa vo dverách zjavila Ollivanderova tvár. Dvere sa pootvorili len na toľko, aby cez ne dnu vošla len jedna osoba. McGonagallová cez úzky otvor najskôr postrčila Jessicu a potom do obchodu vstúpila aj ona. Miestnosť bola zvnútra tlmene ožiarená. Mäkké svetlo obklopovalo priestranné police s naukladanými škatuľkami. Ollivander sa na chvíľu stratil medzi záplavou škatúľ a potom s víťazoslávnym úsmevom podišiel k Jessice.

„Mohli by ste mi na okamih podať ruku?“ prehovoril.

McGonagallovej sa medzi obočím zjavila drobná vráska. Jessica na ňu skúmavo pozrela, ale potom váhavo natiahla ruku k Ollivanderovej. Starecká ruka jej ju prekvapivo silno zovrela. Chvíľku sa nič nedialo, no potom sa ich ruky rozžiarili červeným svetlom.

„Áno, myslel som si to.“ So zachmúreným pohľadom sa otočil k obďaleč stojacej profesorke. „Vedeli ste madam McGonagallová, že vaša žiačka má veľmi vzácny dar? Na čarovanie nepotrebuje prútik. Jej mágia je veľmi silná.“ Po týchto slovách sa otočil späť k Jessice. „Dokážete čarovať prostredníctvom vašich rúk, nepotrebujete prútik tak ako my, obyčajní čarodejníci. Je to veľmi vzácny dar!“ Jeho hlas znel takmer hrozivo.

Profesorka k nim pristúpila a mrazivo prehovorila: „Pán Ollivander. Prišli sme sem po prútik, takže ak by ste boli taký láskavý...!“

„Ach, áno, samozrejme! Myslím, že tento bude pre vás najvhodnejší.“ Otvoril šedú, podlhovastú škatuľku, ktorú držal v ruke a Jessica uzrela zvláštne, doružova sfarbený prútik.

„Dvadsaťšesť a štvrť centimetra, pružný, z ružového dreva, jadro tvorí vlas jednorožca. Prútik neobyčajnej sily. Predal som len dva. Prvý máte vy a druhý vaša  matka,“ prehovoril Ollivander nespúšťajúc z nej oči. Jessicine oči s jeho slovami o pár stupňov ochladli. Napriek tomu však pomaly natiahla ruku a vzala do ruky ponúkaný prútik. Pri dotyku jej ruky, z jeho konca okamžite vyletela spŕška modrých iskier. V tele sa jej  rozlialo neuveriteľné teplo. Cítila ako prútik v jej ruke jemne vibruje.

„S týmto prútikom dosiahneš všetko, čo si len zmyslíš,“ začula Jessica tajomný šepot, ktorý akoby vychádzal priamo z prútika.

„Takže prútik by sme mali,“ prehovorila McGonagallová chladne a vytiahla z koženého mešca potrebný počet mincí a podala ich Ollivanderovi. „Už sme sa zdržali dosť dlho, bude lepšie, keď hneď odídeme. Prenášadlo nás prenesie priamo zo Šikmej uličky.“

S týmito slovami, postrčila Jessicu k dverám a prikázala. „Schovajte si prútik. Odchádzame!“ Jessica okamžite poslúchla a vsunula svoj prútik do vrecka plášťa, no nepustila ho. Z nejakých zvláštnych príčin, jej ten kus drievka, dával pocit bezpečia. V tichosti vyšli z obchodu a počkali, kým Ollivander kúzlami zamkne svoj obchod. No trvalo mu to príliš dlho...

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář