Jdi na obsah Jdi na menu
 


5.kapitola - Krotiteľ ohňa

7. 5. 2009

Prešiel týždeň od vtedy, čo sa Jessica zjavila pred bránami Rokfortu s omráčeným Ollivanderom a so zranenou profesorkou transfigurácie. Každý večer ju profesor Phillips odvádzal do riaditeľne, aby mohla pokračovať v krotení ohňa a od toho incidentu aj v rozširovaní svojich liečiteľských schopností. Aj teraz potichu a v rýchlosti kráčali po chodbách, smerujúc do Dumbledorovej pracovne. Hoci s ním Jessica trávila veľa času, neodvážila sa ho spýtať na kúzlo, ktoré zoslal na Ollivandera.

 Skúšala sa na to spýtať Phillipsa, ale ten len zaryto mlčal a odbil ju slovami: „Nič dôležité a podstatné.“ Na to mu neskočila. Vedela, že ak to kúzlo použil Dumbledor, tak určite nie len tak pre zábavu. Netrpezlivo očakávala, kedy začnú jej hodiny s profesorkou McGonagallovou a profesorom Phillipsom. Potrebovala nahliadnuť do nejakej knihy, aby zistila, čo spôsobuje kúzlo Obliviate. Šanca dostať sa do knižnice bez toho, aby ju niekto zahliadol bola mizivá.

Z úvah ju vytrhol Phillipsov hlas: „Jahodové želé!“ Kamenná obluda odskočila a pred Jessicou sa zjavili točité schody. Nechala sa nimi vyviezť až k dverám riaditeľne, a potom trikrát zaklopala, ako to mala vo zvyku. Dvere sa otvorili a odhalili Dumbledora pokojne sediaceho v kresle. „Dobrý večer, pán riaditeľ,“ oslovila ho úctivo. Dumbledor pokýval hlavou: „Posaď sa Jessica.“ Pristúpila k jednému z kresiel a zamyslene si sadla. ´Zdá sa mi to, alebo je riaditeľ dnes divný.´ „Nie Jessica, nezdá sa ti to. Naozaj je tu niečo čo zamestnáva moju myseľ, ale ty sa tým teraz trápiť nemusíš,“ odpovedal Dumbledor na jej nevyslovenú otázku. Uvedomila si, že nechala svoju myseľ otvorenú. To sa jej už nemôže stať. Nechcela sklamať Dumbledora. Na svoj vek zvládla oklumenciu prekvapivo dobre. Začula ako sa o tom rozpráva s Phillipsom. Pripisovali to jej silnému magickému jadru.

„Už som vám povedala, že čítať cudzie myšlienky je neslušné? Je to ako počúvať cudzí rozhovor za dverami,“ uškrnula sa Jessica. Dumbledor sa srdečne rozosmial: „Myslím, že máš pravdu. Nemal som to v úmysle. Bolo to skôr inštinktívne. A dobre vieš, že máš trénovať uzatváranie mysle!“ dodal po chvíli. „Pamätaj, málokomu môžeš veriť.“

 „Áno, viem. Niekedy mám pocit, že chcete aby som najskôr útočila až potom sa pýtala.“ „Opäť máš pravdu, ale je to len pre tvoje dobro.“ Úsmev mu zmizol z tváre. „A teraz mi ukáž ako si pokročila s „našim malým problémom.“ Jess sa pri tom pomenovaní usmiala – to ona ho tak začala nazývať. Natiahla ruku pred seba a zatvorila oči. Sústredila sa na vyvolanie ohňa a o sekundu neskôr pocítila, ako jej dlaň vzbĺkla plameňom. Otvorila oči, potom ich trošku prižmúrila, zavrela dlaň a oheň zmizol. „Výborne. Vidím, že si cvičila,“ potichu povedal Dumbledor. „Teraz ho opäť vyvolaj.“ Jessica otvorila dlaň a plameň sa opäť rozhorel. „Pusti ho  ďalej...“ Skúmavo na neho pozrela, no potom sa zdvihla z kresla a nechala celé svoje telo pohltiť ohňom. „A teraz ho zastav.“ Plameň sa začal silou jej vôle vytrácať, až ho napokon zovrela v dlani.

„Myslím, že teraz by sme mohli prejsť na tú ťažšiu časť. Ale len na teóriu. Prax prevezme profesor Phillips.“

„O čo ide?“ spýtala sa zvedavo a posadila sa späť do kresla.

„Túto svoju vlastnosť, ten oheň, ktorý dokážeš ovládať, môžeš využiť aj na obranu alebo útok.“  Jessica trochu spozornela a narovnala sa v kresle, no nič nepovedala. Dumbledor si odkašlal: „Musíš sa pozorne sústrediť na cieľ, ktorý chceš zasiahnuť. Vyžaduje to veľmi veľa trénovania a sebaovládania. Hoci si ho dokázala ovládnuť, toto je niečo iné. Naučila si sa mať pod kontrolou oheň, ktorý je v tebe. Teraz sa naučíš ako ovládnuť oheň, ktorý je mimo teba! Ako som už spomínal, túto časť prevezme profesor Phillips.“

„Rozumiem pane. Chcela by som sa na niečo spýtať.“

Dumbledor takmer nebadateľne pohol hlavou v náznaku súhlasu.

„Kedy začnem s ostatným vyučovaním?“

„Myslím, že teraz už tomu nič nebráni. Od zajtra začne tvoje vyučovanie. Herbológiu, transfiguráciu a dejiny mágie ťa bude vyučovať profesorka McGonagallová. Profesor Phillips prevezme praktickú časť s ohňom a vyučovať ťa bude elixíry, čarovanie a obranu proti čiernej mágii.“

Toto všetko Jessica už vedela. „Oklumenciu ťa budem naďalej učiť ja a neskôr k tomu priberieme aj legilimenciu. Ak som zodpovedal všetky tvoje otázky, mohli by sme prejsť k tvojím liečiteľským schopnostiam.“

Jessica prikývla a tento krát pred seba natiahla obe ruky, ktoré sa po chvíľke rozžiarili zvláštnym bielym svetlom.

„Stále rovnako,“ sklamane si povzdychla, keď svetlo slablo, až sa úplne stratilo.

„To nie je podstatné, ale chcem vedieť ako veľmi ťa to vyčerpáva.“ Jessice sa na čele zjavila jemná vráska, keď sa zamračila. „Nie je to také, ako to bolo pri pani profesorke...ale stále ma to dosť unavuje.“

Dumbledor sa takmer unavene zodvihol z kresla a prešiel k Félixovi. Zamyslene ho hladil po nádhernom perí a niečo mu tíško šepkal. Videla ho takto už mnohokrát. Sledovala ho, ako podišiel do vzdialenejšej časti riaditeľne a vzal do rúk drevenú skrinku, s ktorou potom pristúpil k stolu. Posadil sa do kresla a skrinku  posunul po stole priamo pred ňu. Pokynul jej, aby ju otvorila. Drevo bolo na dotyk chladné. Hladké steny boli bohato zdobené rôznymi maľbami. Jessica ju opatrne otvorila. Ruky sa jej trochu triasli zvedavosťou.  Na dne bola uložená zvláštna strieborná tkanina. Zmätene  behala pohľadom z Dumbledora na tú zvláštnu látku.  „Nechápem pán profesor. Čo je to?“ spýtala sa zvedavo. Dumbledor opäť vstal.

„Je to neviditeľný plášť, silný magický predmet. Dokáže urobiť človeka neviditeľným, nereaguje ani na privolávacie zaklínadlo. Na svete ich existuje len pár kusov. Väčšinou sa dedia z otca na syna...“ Posledné slová povedal tak potichu, že ich takmer nezachytila.

„Ale...ale prečo ho ukazujete práve mne?“

Dumbledor sa k nej otočil chrbtom. „Ja ti ho neukazujem, ja ti ho odovzdávam. Ten plášť je tvoj.“

„Ale ako? Prepáčte, ale stále to nechápem.“ Pokrútila hlavou a odhrnula si  z čela ofinu, ktorá bola už trošku pridlhá.

„Neviditeľný plášť väčšinou odovzdá otec svojmu synovi vo veku jedenástich rokov. Aj tvoj otec... Ten plášť patril jemu a teraz patrí tebe, pretože si jeho jediné dieťa.“

„Aha.“

„Aha?“ Dumbledor sa k nej konečne otočil. „Nič viac? Len aha?“

„Prepáčte pán profesor. Ďakujem, že ste mi ho odovzdali.“ Prvýkrát za jedenásť rokov uvidela u neho prekvapený pohľad. Smutne sa usmiala, no v tom jej niečo napadalo. Skúmavo sa na neho zahľadela, zovrúc v rukách svoje dedičstvo. „Čo spôsobuje kúzlo Obliviate?“

„Myslím, že túto otázku ti zodpoviem niekedy inokedy.“ Hoci jeho hlas znel láskavo, Jessica to pochopila ako signál, že dnešná hodina sa skončila. „Dobrú noc, pán riaditeľ.“

„Dobrú noc Jessica. Čakám ťa zajtra o takom istom čase.“ Bola už tesne pri dverách, keď sa k nemu otočila a usmiala sa: „Tak ja sa zase vrátim.“ Žmurkla na neho a zbehla po schodoch kde ju čakal profesor Phillips.

„Prepáčte, že som sa...“ zarazene zostala stáť na chodbe. Phillips nebol sám. „Pani profesorka, stalo sa niečo?“ spýtala sa prekvapene.

„Nie. Samozrejme, že sa nič nestalo,“ odpovedala trochu v rozpakoch. „Chcela som len s vami hovoriť o našich zajtrajších hodinách. Poďte! O všetkom sa porozprávame, keď budete v izbe.“ Nenamietala, pretože bola veľmi zvedavá. Na tie hodiny sa tešila odvtedy, ako jej o nich povedali. Zamyslene vošla do izby, skrinku s plášťom položila na posteľ a otočila sa k svojím dvom profesorom. Na Phillipsovej tvári sa zračilo zle ukrývané napätie. McGonagallová stála pri stene, čiastočne skrytá v tieni.

„V prvom rade vám chcem slečna Kolhenová povedať, že je vo vašom vlastnom záujme, aby ste sa poctivo venovali učeniu,“ začal Phillips prísne. Jessica ho sledovala, ako krokmi premeriava izbu. „Očakávam od vás, že sa k tomu postavíte zodpovedne. Vypracoval som pre vás rozvrh hodín.“ Jeho kroky na chvíľu ustali, keď z habitu vylovil pripravený rozvrh a podal jej ho. „Vaše vyučovanie začne od zajtra. Takže podľa rozvrhu, ktorý máte na pondelok, budete o štvrtej pripravená na prvú hodinu herbológie, čarovania a transfigurácie!“

Jessica zmätene pozerala do rozvrhu a odrazu prerušila Phillipsov príval slov. „A čo knihy?“ McGonagallová konečne prekonala svoju mlčanlivosť: „Myslím Lucas, že to by na úvod stačilo. Teraz ak dovolíš...“

„Áno samozrejme. Nezabudnite teda. Zajtra o štvrtej. Dobrú noc!“ pristúpil k dverám.

„Dobrú noc, pán profesor.“

Keď sa dvere za ním zavreli, Jessica sa nedočkavo otočila k mladej žene. Vyzerala trošku unavene a bola bledá. „O knihy som sa postarala.“ Vyhla sa pohľadu Jessiciných očí, mávla prútikom a na stole sa objavili úhľadne naskladané knihy. „Keď odídem, môžete si ich pozrieť. Teraz by som rada prebrala iné veci.“ Jessica prikývla.

McGonagallová si odkašľala: „Chcem vám odovzdať toto. Mala som vám ho odovzdať už skôr, ale vtedy...“ Z vrecka habitu vytiahla kožený mešec, ktorý v jej rukách už Jessica raz videla. Bolo to v Gringottbanke. Položila ho na stôl vedľa kníh a ešte raz siahla do vrecka habitu. Tento krát vytiahla malý, strieborný kľúčik na jemnej retiazke z rovnakého materiálu. „Je to kľúč od vášho trezoru.“ Jessica neurobila žiaden pohyb, aby si ho vzala, a tak ho McGonagallová položila na najvrchnejšiu knihu na stole. „Ďakujem pani profesorka!“

McGonagallová sa jej po tých slovách zahľadela do očí. „Nie slečna Kolhenová, to ja sa vám musím poďakovať...zachránili ste mi život...!“ Jessica odmietavo pokrútila hlavou a skočila jej do reči: „Nemáte mi prečo ďakovať!“ McGonagallová sa zamračila. „Vy ste mi tiež zachránili život! Nebyť vás, teraz by som nebola na tomto hrade a v bezpečí. Možno by som bola úplne niekde inde alebo by som bola mŕtva. Takže teraz sme vyrovnané. Nedlhujete mi vôbec nič.“

Profesorka na chvíľu prekvapene pootvorila ústa: „Ale ako viete...“

„Možno mám len jedenásť, ale nie som hlúpa. To, že nás napadli nebola náhoda. A určite nechceli napadnúť vás, takže v skutočnosti som vás ohrozila ja. Ako som povedala, nedlhujete mi absolútne nič,“ dokončila s unaveným  úsmevom.

Jessica mala chvíľu pocit, že jej profesorka chce niečo povedať, ale potom jej tvár skamenela a opäť to bola tá McGonagallová, ktorú poznala. „Takže považujete túto vec za uzavretú?“

„Áno,“  odpovedala bez váhania Jessica. „Vzájomne sme si zachránili životy, takže je to vyrovnané.“

McGonagallová sa otočila na odchod. „Čakajte ma zajtra o štvrtej. Dobrú noc slečna Kolhenová.“

„Dobrú noc, pani profesorka.“

Dvere sa takmer nehlučne zavreli. Jessica zostala osamelo stáť uprostred izby. Pohľad jej padol na posteľ. Posadila sa a vzala do ruky jednu z mála vecí, ktorá jej po rodičoch ostala. Neviditeľný plášť. Sledovala ako sa leskne v mesačnom svite, ktorý dnu prenikal cez otvorené okno. ´O pár dní bude spln.´ Zamyslene pohladila ľahkú, jemnú látku a v mihu sekundy sa rozhodla. Vstala z postele a svoje telo zakrútila do plášťa. Skúmavo sa zahľadela na miesto, kde ešte pred chvíľou boli jej nohy. Prehodila si vlasy na chrbát a potešene sa usmiala. ´Funguje to.´ Pootočila hlavu a vtedy uvidela na zemi kúsok pergamenu, ktorý tam dovtedy nebol. Zohla sa a zodvihla ho zo zeme. Prevesila plášť cez stoličku a opäť sa posadila na posteľ, aby ho preskúmala. Pergamen bol značne zničený a trošku obhorený. Roztvorila ho a nechápavo sa zahľadela na pár ozdobne napísaných slov:

DAEMON  DAEMONE  PELLITUR!  GENS  UNA  SUMUS! 

Z kníh, ktoré doteraz prečítala, vedela, že text je písaný po latinsky. Často jej nosili do izby knihy o rastlinách a zázračných tvoroch, aby sa nenudila. Ich názvy boli v latinčine. Bola si celkom istá, že ten kúsok pergamenu bol ukrytý v plášti. Pritiahla si k sebe skrinku a začala ju skúmať. Na dne objavila vyryté rovnaké slová. Sklamane si vzdychla. ´Žiadne tajné skrýše, ani priehradky. Len pár slov vyrytých do dreva a napísaných na starom pergamene.´ Vzala do rúk neviditeľný plášť a spolu s tým tajomným textom ho ukryla naspäť do skrinky, ktorú položila pod posteľ. Po chvíľke premýšľania ju opäť vytiahla a ukryla do nej aj mešec plný peňazí a malý strieborný kľúč. Pohľadom zavadila o hŕbu kníh, ktoré sa jej teraz kopili na stole. Obliekla si nočnú košeľu, ľahla si a prikryla sa prikrývkou. Opäť jej hlavou vírili smutné myšlienky. Myšlienky na veci, ktoré by dieťa nemalo nikdy poznať...

´Prečo ste ma opustili? Prečo nemôžem mať normálny život ako ostatné deti?´ Po líci jej stiekla prvá slza a stratila sa v záplave jej vlasov. ´Nechcem vaše peniaze, nechcem ani neviditeľný plášť, nechcem nič, nechcem byť čarodejnica! Chcem len vás! Prečo ste ma tu nechali samú? Čo také som urobila, že ste ma opustili? Prečo ste ma nemali radi?´ pýtala sa v duchu. Na perách cítila slaný dotyk sĺz. Tichý hlások v jej hlave jej odpovedal rovnako, ako už toľkokrát predtým. ´Pretože si nepotrebná. Nechcené dieťa. Si zbytočná, nikto ťa na tomto svete nepotrebuje. Si len hlúpa záťaž!´ Trvalo veľmi dlho, kým sa jej telo prestalo otriasať tichými vzlykmi. Utrela si tvár mokrú od sĺz, zatvorila oči a zašepkala: „Mamička, otecko, odpustíte mi niekedy, že som prišla na tento svet...?“

.....

Len čo sa ráno prebudila, zjavil sa jej na stole podnos s jedlom. Izbu zaplnila vôňa jahodového džemu. Milovala ho. Dnes si však vzala do ruky len kúsok jablka. Pristúpila tesne k dverám a započúvala sa do ranných zvukov, ktoré sa šírili hradom. Opatrne ich odchýlila a prekĺzla von. Hoci do tejto časti hradu takmer nikto nikdy nezablúdil, Jessica vždy dodržiavala Dumbledorove nariadenia. Jedným z nich bolo to, aby ju videlo čo najmenej ľudí a úplne najlepšie by bolo, keby ju nevidel nikto. Niekedy sa v tej veľkej priestrannej izbe cítila osamelo. Po špičkách prešla k prázdnej stene oproti jej dverám. Jemne sa rukou dotkla chladného kameňa a zašepkala: „Effeta!“

Tam, kde predtým nebolo nič, sa teraz zjavili dvere. Jessica vošla dnu a zatvorila za sebou. Zahľadela sa na svoju strhanú a opuchnutú tvár v zrkadle. Preplakaná noc na nej zanechala stopy. Dotyk chladnej vody zmyl z jej tela únavu. Prečesala si svoje dlhé, čierne vlasy a zopla ich do chvosta. O chvíľu už kráčala opäť do svojej izby. Vzala si z podnosu pohár s melónovým džúsom a prvý krát zastal jej pohľad na knihách.

 Prstami jemne pohladila najvrchnejšiu z nich. Končekmi prstov kopírovala zlaté písmená vyryté  na obálke. ´Miranda Goshawková, Všeobecná príručka kúziel (stupeň 1).´ Odložila ju nabok a postupne prechádzala k ďalším. ´Batholda Bagshotová – Dejiny mágie, Adalbert Waffling – Teória čarovania, Emeric Switch – Učebnica transfigurácie pre začiatočníkov, Phyllida Sporeová – Tisíc zázračných bylín a húb, Arsenius Jigger – Čarovné odvary a elixíry, Newt Scamander – Nadprirodzené bytosti a ich výskyt, Quentin Trimble – Temné sily: Príručka sebaobrany.´

Zamyslene chytila do rúk jednu z kníh a posadila sa na posteľ. Nedočkavo otvorila Teóriu čarovania a začítala sa do prvej strany. Podnos s obedom, ktorý sa jej zjavil v izbe si ani nevšimla. Zvedavo hltala každé jedno slovo a všetky potrebné informácie si ukladala do pamäti. Vyľakane sa mykla, keď jej o štvrtej zaklopala na dvere profesorka McGonagallová. V rukách držala ďalšiu hrubú knihu. Jessica si stihla všimnúť kúsok strieborného nápisu: Liečivé a nebezpečné...

„Dobrý deň Jessica. Ste pripravená na začiatok hodiny?“ Nepočkajúc na odpoveď zatvorila za sebou dvere a k stolu pričarovala ďalšiu stoličku.

„Dobrý deň pani profesorka,“ odvetila a vyhla sa skúmavému pohľadu, ktorý na sebe pocítila. McGonagallová bez slova ukázala na jednu zo stoličiek. Jessica sa posadila. McGonagallová pred ňu položila knihu, ktorú priniesla. „Liečivé a nebezpečné rastliny magického sveta. Je to veľmi dobrá kniha. Takže dúfam, že bude pre vás viac ako len podložka pod pohár,“ prehovorila McGonagallová.  „Zatiaľ budeme preberať len teóriu, neskôr vám niektoré pre vás dôležité rastliny poukazuje Hagrid.“ Jessice sa po tvári rozlial šťastný úsmev. Hagrida nevidela takmer tri roky. Bolo jej za ním veľmi smutno. Často jej rozprával príbehy o tom, čo vyvádzala, keď bola malá, ako ho neustále ťahala za bradu. Dokonca aj Hagridov pes  Diabol sa pred ňou schovával. Bol to obrovský, čierny pes s láskavými hnedými očami. Jeho vzhľad často naháňal strach ale ona sa ho nikdy nebála. Hagrid ho priniesol keď mala päť rokov, takže ho prakticky videla vyrastať. Nemala dôvod sa ho báť. Vedela, že by jej nikdy neublížil. Prúd jej myšlienok prerušil profesorkin hlas:

 „Herbológia je veľmi dôležitá súčasť mágie. Neviem si predstaviť čarodejníka, ktorý by nepoznal účinky rastlín, ktoré mu častokrát môžu zachrániť život.“ Prísnym pohľadom si Jessicu premerala. „Je len na vás ako sa k tomu postavíte ale vopred vás upozorňujem, že ak vynecháte herbológiu, nezvládnete ani elixíry!“ Jessica namiesto odpovede otvorila knihu a spýtala sa: „Začneme?“ McGonagallová sa pousmiala. „Prečítajte si prvú kapitolu, a potom si ju spoločne preberieme....“

.....

Jessica čoraz častejšie trávila čas nad knihami. Dlho do noci si opakovala nové, potrebné veci, ktoré sa naučila. Dokázala zvládnuť čoraz náročnejšie kúzla a ovládanie ohňa jej nerobilo žiadne problémy. Jediné miesto, kde mohla trénovať všetky kúzla a útočenie ohňom, bola jej izba. Na prvý pohľad vyzerala tak ako vždy. Čistá, priestranná miestnosť, azda až príliš neosobná na to, aby v nej bývalo jedenásťročné dievča. No Jessica veľmi dobre vedela, že až taká dokonalá nie je. Nie, po poslednej hodine s Phillipsom. Posledné týždne dokázala výrazne pokročiť vo všetkých predmetoch. Až na svoj "malý problém"... Ukázalo sa, že zaútočiť ohňom je presne také ťažké, ako jej Phillips rozprával. Svedčila o tom obrovská vypálená diera v stene, ktorú teraz skrýval obraz, na ktorom bol len zvláštny tmavý močiar a Phillipsov habit, ktorý okamžite vzbĺkol. Napokon sa im podarilo uhasiť ho, ale keď Phillips prechádzal chodbami hradu, ešte sa z neho dymilo. Tým pár študentom, ktorí sa v neskorom čase zdržiavali na chodbách, sa naskytol zaujímavý pohľad. Ich profesor elixírov sa premával po chodbách hradu v habite, ktorý mu siahal tesne nad kolená a všade zanechával za sebou štipľavý zápach dymu. Na treťom poschodí, keď už bol skoro vo svojej kancelárii a delil ho od nej len maličký kúsok, zrazil sa s niekým zo študentov. Nadávajúc, dvíhajúc sa zo zeme, si sťahoval na kolená krátky habit, ktorý sa mu pri páde vyhrnul nebezpečne vysoko. „Black, Potter! Nedokážete dávať pozor?“ zrúkol na oboch prvákov, ktorí na neho ohúrene hľadeli zo zeme. Potom si uvedomil svoju chybu. Tí dvaja, hoci len prváci, boli široko ďaleko známi svojimi dobre mierenými uštipačnými poznámkami. Na Blackovej tvári sa zjavil úškrn. „Teda pán profesor, pekné nohy,“ zatiahol uznanlivo a usiloval sa tváriť vážne. Potter sa rozosmial a neveriacky pokrútil hlavou nad kamarátovým vkusom. Phillipsove chudé a kostnaté nohy sa smiešne vynímali v netypickom odeve. Sotva však otvoril ústa, Phillipsov hlas ho prerušil: „Strhávam Chrabromilu desať bodov za dve hlúpe poznámky voči profesorovi!“ S týmito slovami ich obišiel a ponáhľal sa do svojej kancelárie. Skôr ako tresol dverami, stihol započuť kúsok rozhovoru: „Povedal dve?“ spýtal sa Black. „Hej, dve. Ale môžem byť rád, že tú moju už nezačuje. Musel prežiť poriadne divoký večer!“ Obaja chlapci sa rozosmiali, hoci mali len jedenásť, Phillips veľmi dobre vedel, kam Potter tou poznámkou mieril. Ktovie prečo však Potterove slová u neho vyvolali úsmev.

 Neskoro večer, keď sa dal ako tak do poriadku, vrátil sa do Severnej veže . A hoci sa miestnosť dokázala sama obnoviť, poznačené miesto na stene nie a nie zmiznúť... Na ďalší deň veselo si popiskujúc priniesol ten strašný obraz. Jessica na neho už nedočkavo čakala, pretože profesorka McGonagallová bola priveľmi zaneprázdnená, a tak ju dnes čakali dejiny mágie s Phillipsom. Keď však zbadala ten divný obraz v jeho rukách, skepticky nadvihla obočie, no nič nepovedala. Dobrá nálada ju na chvíľu prešla, kým si nespomenula, čo vlastne zamýšľala.

„Ďakujem pán profesor!“

„Niet za čo, slečna Kolhenová! Tak to by sme mali, a teraz myslím mali by sme pristúpiť k vyučovaniu. Takže kde ste skončili s profesorkou McGonagallovou?“

„Prebrali sme celé čarodejnícke dejiny pred založením Rokfortu a naposledy sme preberali vzburu obrov v Gruzínsku a ostatných krajinách.“ Odrazu ako keby si dodávala odvahu, pristúpila bližšie k nemu. „Nemohli by sme dejiny mágie odložiť na inokedy?“ spýtala sa prosebne. Phillips sa zamračil. ´A je to tu. Presne ako som čakal. Z mojich plánov nebude nič. To dieťa to nikdy nedokáže, nemá chuť učiť sa nové veci, ani nič čo by ju ochránilo pred tým čo sa má stať. Možno keby som jej to povedal... Nie, nemôžem jej to povedať teraz. Nezvládla by to... Je ešte taká malá, nevinná...´ Po chvíli si uvedomil, že Jessica na neho v očakávaní hľadí a niečo mu hovorí. Obsah slov však pri svojich myšlienkach nezachytil. „Čo ste to vraveli?“ spýtal sa zmätene.

„Chcela som len vedieť,“ začala Jessica opatrne, „či by ste so mnou namiesto dejín neprecvičovali obranu. Sľubujem, že sa históriu doučím.“ Phillips prekvapene pootvoril ústa, pomaly spracúvajúc túto novú informáciu. ´Tak predsa len...´ Radostný úsmev mu prebehol po tvári, no potom sa ovládol.

 „Myslím, že dnes by sme mohli urobiť výnimku. Ale pod jednou podmienkou. Profesorka sa nesmie o ničom dozvedieť!“ Celkom netypicky na ňu žmurkol a rozstrapatil jej vlasy. Jessica jediným švihnutím prútika odsunula stolík a stoličku k stene, aby zväčšila priestor na súboj. Zastanúc si oproti svojmu profesorovi sa spýtala: „S prútikom alebo bez?“

„Myslím, že tento krát bez...“

.....

Jessica unavene sedela na posteli. Po štyroch hodinách obrany a dvoch hodinách s Dumbledorom, boli jej myseľ aj telo unavené. No napriek tomu, teraz jej tvár priam žiarila spokojnosťou. Phillips ju dnes viackrát pochválil. Dokonca mala pocit, že sa k nej správal menej profesorovsky. Po prvýkrát sa jej ho podarilo odzbrojiť. Zdalo sa, že je tým nadšený viac ako ona a keď odchádzal položil jej na stôl čokoládu. Jessica si s úsmevom vložila do úst posledný lahodný kúsok čokolády . Bola skoro polnoc a ona stále nespala. Hlavou jej vírili neodbytné myšlienky. Neviditeľný plášť jej ponúkal netušené možnosti. Mohla by sa voľne potulovať po hrade a nikto by ju nevidel...

Prinútila svoje unavené telo k pohybu a vytiahla spod postele drevenú skrinku. Vzala do ruky plášť a zamyslene civela do steny. Náhle akoby sa rozhodla, vstala, prešla k dverám a potichučky prekĺzla von, prehodiac cez seba plášť. Srdce sa jej divo rozbúchalo. Opatrne postupovala po chodbe a po točitom schodisku, kým sa nedostala von z veže. Postavy na obrazoch sa otáčali a niečo si šepkali. Zdalo sa, že cítia jej prítomnosť. ´Cítia? Čo si Jess naozaj už osprostela...?´Odrazu jej myšlienky prerušil tichý sykot, ktorý vychádzal z obrazu. „Potter! Zase sa túlaš po hrade? Viem, že si to ty! Počula som minule teba a tvojho kumpána Blacka, keď ste sa rozprávali o tom, ako mi sem na obraz domaľujete nahého muža! Neopováž sa dotknúť môjho obrazu!“ syčala ďalej, zatiaľ čo Jessica ju vystrašene počúvala a vôbec nechápala o čom to tá stará dáma rozpráva. „Ak sa ho čo len dotknete, poviem to Chrabromilskému prefektovi! Rozumeli ste? Ale...“ pokračovala trošku rozpačito, a potom akoby zverovala prázdnej chodbe nejaké tajomstvo, zašepkala: „Poznáš tú starú ježibabu Deraneiu? Tú starú puntičkárku na treťom poschodí. Viem, že viacero študentov ju nemôže ani vystáť. Ak by sa tej niečo stalo, myslím, že na teba by žiadne podozrenie nepadlo...Čo na to povieš?“

Jessica nemohla ďalej počúvať jej kotkodákanie. Zhnusene sa odvrátila, no potom sa šibalsky usmiala. Stačilo ľahké mávnutie prútika a cez celý obraz sa zjavil krikľavý nápis: JEŽIBABA! A potom príjemné ticho narušil ohlušujúci krik...

 

Okamžite vyšprintovala po chodbe, čo najďalej od bláznivého obrazu a tej strašnej ženskej. Prudko zahla za roh a len tesne sa vyhla krívajúcemu, hnusne zapáchajúcemu chlapovi. ´O môj Bože! Filch!´ Vystrašene zastala a snažila sa dýchať čo najtichšie. Nebolo možné aby Filch prepočul zvuk jej krokov. Namáhavo fučal a pri ústach sa mu vytvárala pena. Veľké vypuklé oči sa mu bláznivo otáčali na všetky strany v snahe zachytiť aj čo najmenší pohyb. Krik obrazu na chvíľu ustal.„Potter, Black! Viem, že ste to vy! Dostanem vás vy sopliaci! Ja viem, že ste to vy dvaja! Ale donekonečna utekať nebudete!“ zavýjal bezmocnosťou, pretože nikoho nevidel. Obraz sa znovu rozjačal, Filch si nenávistne odfrkol a krívajúc sa vydal k obrazu. Jessica si uľahčene vydýchla a vydala sa po chodbe, čo najďalej od nich. ´To bolo tesné. Keby ma bol Filch chytil, určite by sa to dozvedel Dumbledor a ja by som stratila jeho dôveru.´ Smutné myšlienky jej vírili hlavou, a tak si pred sebou nevšimla na zemi ležiacu mačku. Zakopla o nehybné telo a do niečoho vrazila...

 

 To niečo bolestivo zastonalo. Jessica si zahryzla do pery, aby jej tiež neuniklo tiché zastonanie bolesti, keď si pri páde odrela ruku. Plášť našťastie nepustila. Ozvali sa nadávky a prekvapený výdych. „Ty, James videl si to?“ Jessica sa otočila za hlasom. Kúsok od nej sedel na zemi mladý chlapec. Možno tak v jej veku. Krátke, čierne vlasy sa mu pri golieri habitu jemne vlnili. Mal tie najtmavšie modré oči aké kedy Jessica videla. Nie, že by ich videla veľa, keďže bola jedenásť rokov zavretá v Severnej veži. Pozeral priamo pred seba, akoby tam s ním bol ešte niekto. Na chlapčenskej tvári sa mu zjavil svetácky úškrn, keď pozrel na chlapca, ktorý sa odrazu zjavil pred ním, sťahujúc si zo seba... ´Neviditeľný plášť!´ Takže nebola jediná kto vlastnil taký vzácny predmet. Ostražito sledovala nového chlapca, ktorý sa zjavil. Čierne vlasy mal divoko rozstrapatené a odstávali mu na všetky strany. Spoza okuliarov upieral pohľad svojich orieškovohnedých očí na svojho sediaceho kamaráta.

 

„Hej videl som to Sirius. Niečo nás pekne zvalcovalo. Ale Filch to určite nebol, to by sme tu už dávno len tak nestáli,“ zašepkal James. „Mali by sme zistiť čo to bolo,“ zašepkal aj Sirius a dvíhal sa zo zeme. Opatrne aby nenarobil hluk, vykročil smerom kde ešte stále, sedela na zemi Jessica. Jess chvíľu omámene sledovala ako sa k nej približujú. Svetlo z fakieľ sa im odrážalo vo vlasoch. Jessicu zachvátil panický strach.

 

´Nemôžu ma odhaliť!´ V hlave sa jej rozozvučal Dumbledorov hlas ako poplašné zariadenie. ´Pamätaj! Najlepšie pre nás všetkých a pre teba bude, ak ťa uzrie čo najmenej ľudí! A ešte lepšie bude, ak ťa neuvidí nikto!´

Obaja sa stále opatrne približovali. Nemohla ich odstrašiť kúzlom, pretože tým by sa prezradila. Sirius sa na chvíľu zastavil: „Cítiš to? Vonia to ako...“ „Vanilka,“ dokončil James. Zmätene sa okolo seba obzerala, a v tom jej konečne svitlo... Prižmúrila oči a plamene fakieľ na sekundu vyšľahli k stropu. Obaja sa vystrašene otočili, a tým poskytli Jessice zlomok sekundy na útek. Chodbou sa ozval zvuk bežiacich krokov. Ako prvý sa spamätal Sirius: „Za ňou!“ vykríkol, no nerozbehol sa, pretože James dostal záchvat smiechu. Jessica sa zastavila za rohom a ostražito počúvala či sa ju rozhodnú prenasledovať. Pomedzi záchvat smiechu dostal James zo seba: „Za ňou? Tebe to už z tých báb vážne preskakuje!“ provokoval. „Mne? No dovoľ! A kto neustále pozerá po tej ryšani?“ James sa prestal smiať. „Evansovú nechaj na pokoji. To je iný prípad!“ „No ako myslíš,“ povedal Sirius, spokojný, že James sa už nesmeje. „Myslím, že to bol Srabus! Kašlime na neho, teraz máme predsa niečo na pláne. Zajtra mu to osladíme...“ žmurkol James na Siriusa. „Máš pravdu. Tak teda poďme!“ Obaja sa vrátili späť k svojej obeti. Mačka stále nehybne spočívala na zemi, keď James vytiahol spod habitu zvláštnu malú fľaštičku so smaragdovozelenou  tekutinou. Chvíľu ju len tak bezradne držal v rukách, až kým doňho Sirius neštuchol lakťom.

„Čo robíš? Začni už nie?“          

„Všimol si si, že takúto farbu majú Evansovej oči?“

Sirius útrpne zastonal a prevrátil očami. „Bože to je debil!“ vytrhol Jamesovi fľaštičku z rúk a odzátkoval ju. Okamžite sa rozkašľal, keď zacítil ten hnusný zápach, ktorý z nej vychádzal. V rýchlosti si obaja priložili habity na nos a ústa. „No tak rýchlo Sirius, lebo tu umrieme z toho smradu. Ale konečne nás nebude tá stará zdochlina v noci naháňať.“ Jessice udrel do nosa odporný zápach. Odporom skrivila ústa, no ani sa nepohla. Fascinovane sledovala, ako ich oboch priam nadhadzuje od smiechu, keď natierali mačkinu srsť. Potom sa obaja naraz zdvihli, prehodili cez seba plášť a zmizli. Sústredila sa na zvuk ich krokov, ktoré sa k nej približovali. Pritisla sa čo najbližšie k stene.

„Vieš si predstaviť ako sa Filch bude tváriť, keď k nemu pani Norrisová dobehne? Ten bude inak zúriť! Myslíš, že sa nám pokúsi odrezať ruky a nohy ako sa nám naposledy vyhrážal?“

„Nikdy som nepochopil prečo tak strašne zúril, že sme vyčarovali brneniam chlpy na istých miestach. Vtedy bol s nami aj Remie. Chudáčik zase musel ísť domov. Spomínal, že mu ochorela babka,“ zamyslel sa Sirius. Jessica počula ich hlasy tesne pri sebe a modlila sa, aby ju neobjavili. Odrazu zo seba Sirius stiahol plášť a namieril prútik na strnulú mačku.

„Vieš James. Nakoniec si myslím, že Filch až tak strašne vyvádzať nebude. Pretože smrdí rovnako ako teraz pani Norrisová!“ James vybuchol smiechom. „Finite Incantatem!“ zvolal Sirius takmer ľahostajne a vkĺzol pod plášť.

Skôr ako sa Jessica nazdala obaja zmizli nevedno kam. Chodbou sa šírilo srdcervúce mravčenie a otrasný zápach starých ponožiek. Pritisla sa čo najviac k oknu, keď okolo nej prechádzala pani Norrisová, zúfalo hľadajúca toho starého strašiaka Filcha. Pootočila hlavu a zahľadela sa von oknom sotva dýchajúc, aby sa neprezradila. V osvetlenej tráve zahliadla čierny, nehybne ležiaci tieň. Snažila sa na tú diaľku rozpoznať čo to môže byť, keď sa odrazu z nehybnej kopy do vzduchu zdvihla ľudská ruka...

Vzápätí sa Zúrivá vŕba zahnala jedným zo svojich konárov a zaútočila...  Ruka bezvládne klesla k zemi... Jessica už neváhala ani chvíľu. Rozbehla sa po chodbe, smerom k východu školy a o chvíľu sa už približovala k Zúrivej vŕbe a jej obeti. ´Ale to je predsa...´

 

Telo bolo čiastočne zahalené do roztrhaného habitu. Na tvári sa rysovali hlboké, krvavé škrabance a pravá ruka bola podľa všetkého zlomená na viacerých miestach. Krv sa vpíjala do zeme...

 

 

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Pokračuj

(Tulip, 11. 5. 2009 7:29)

Píšeš pekne, možno tie časti s profesormi by mohli byť menej rozvláčne, ale nevadí, tí záškodníci tú kapitolu pekne osviežili. Len tak ďalej, pokračuj, teším sa na pokračovanie.

Super!

(Niki293, 9. 5. 2009 12:13)

Zakomponovať Jamesa a Siriusa - geniálny nápad... a na konci napínavé


jednoducho super!