Jdi na obsah Jdi na menu
 


4.kapitola - Nástrahy Šikmej uličky II.časť

17. 4. 2009

Z tmy sa tíško vynorili tri zahalené postavy. McGonagallová okamžite zareagovala. Ustúpila k stene, aby si kryla chrbát a stiahla Jessicu za seba, aby ju chránila svojím vlastným telom. Prvé kúzlo omráčilo bezmocne stojaceho Ollivandera.

 „Stupefy!“  vykríkla McGonagallová mieriac na prvého útočníka. Ten ho však takmer lenivým mávnutím prútika odklonil. Z profesorkinho prútika však vystreľovali ďalšie kliatby. Zdalo sa, že ju nepokladajú za veľkú prekážku, a tak ju nechali útočiť. No v momente, keď sa jej podarilo omráčiť dvoch útočníkov, tretí nahnevane zreval.

„Ty špina! Za toto zaplatíš!“ So zúrivým zavrčaním sa začal približovať a vrhať na nich kliatby. Jessica sa snažila vymaniť spod profesorkinej ochrany, no tá fungovala spoľahlivo. Ale len do toho momentu, kedy ju do brucha zasiahla červená žiara kliatby. Z rany jej okamžite vytryskla krv, a ona bolestivo klesla na kolená. Ochrana povolila...

Muž sa víťazoslávne zarehotal. Jessica klesla k zranenej žene. Profesorka bola pri vedomí, no z rany jej rýchlo vytekala krv a vpíjala sa do habitu.

„Vezmite, vezmite ten pergamen,“ zachrapčala, „kúzlo je Portus! Musíte sa dostať do Rokfortu!“ jej hlas znel naliehavo. Jessica stroho prikývla. Ruky sa jej trochu triasli, keď sa načahovala pod profesorkin plášť. Muž sa neustále približoval. „Konečne ťa mám!“

Jessica s obavami premerala vzdialenosť, ktorá ostala medzi nimi a útočníkom. „Dostanem vás odtiaľto, pani profesorka!“ „Nie,“ zachrapčala a z rany sa jej vyvalil ďalší prúd krvi, „vy sa musíte zachrániť! Nechajte ma tu!“ „Tak na to zabudnite!“ Konečne sa jej podarilo vytiahnuť pergamen. V rýchlosti sa natiahla po nevládnu ruku Ollivandera a priložila mu ju na pergamen, pevne ju zvierajúc svojou, aby z neho neskĺzla. „No tak, dotknite sa ho, rýchlo!“ zašepkala opatrne Jessica. McGonagallová poslúchla. Mužovi sa podarilo prebrať svojich dvoch omráčených spoločníkov. V momente, keď sa k nim pohli, Jessica zovrela druhou rukou pergamen a zašepkala: „Portus!“  No pergamen sa naďalej tváril ako obyčajný pergamen. „Hej,“ zvolal jeden z blížiacich sa mužov, „chcú zdrhnúť!“ Jessica začula zvuk bežiacich krokov, a tak v zúfalstve opäť zvolala: „ Portus!“  Pergamen sa rozžiaril jasným, modrým svetlom a Jessica, tesne pred tým ako zmizla, zazrela zjazvenú ruku, ktorá sa za ňou načahovala. A potom sa všetko rozplynulo...

Tvrdo dopadla na mesačnou žiarou osvetlený trávnik pred Rokfortskou bránou. Počula ako vedľa nej na zem dopadli dve bezvládne telá. Po kolenách preliezla k ležiacej žene. Obe ruky jej zúfalo pritlačila na ranu, v snahe zastaviť krvácanie. „Pani profesorka! Pani profesorka, počujete ma?“ Žena na zemi nereagovala. Striedavo upadala do bezvedomia a preberala sa. Jessica nemala dosť síl na to, aby ju odniesla do hradu a bola si viac ako istá, že ju tu samotnú nechať nemôže. Prebehla k ležiacemu Ollivanderovi a zatriasla s ním. „No tak! Preberte sa!“ Nereagoval. Buď bol naozaj ešte stále v bezvedomí, alebo ju jednoducho len ignoroval. Jessica si veľmi dobre všimla, ako dlho mu trvalo kým uzamkol obchod a ako sa okolo seba obzeral. Opäť sa rozbehla k profesorke, ale kľakla si k nej tak, aby nebola k Ollivanderovi otočená chrbtom. Opäť pritisla svoje ruky na krvácajúcu ranu a modlila sa, aby prišla záchrana...

Ruky sa jej odrazu rozžiarili bielym svetlom. Zľakla sa a vystrašene ich od zraneného tela odtiahla. ´Opäť ten oheň?´ pomyslela si zdesene. No v momente, ako ich odtiahla, svetlo pohaslo. ´No počkať. Oheň je predsa modrý. Teda aspoň ten môj,´   pomyslela si sarkasticky a položila svoje ruky na predošlé miesto. Biele svetlo sa vrátilo. Cítila ako jej z natiahnutých rúk vyžaruje teplo. Netušila čo to spôsobuje ale len dovtedy, kým nezahliadla cez roztrhnutý habit ako rana prestala krvácať. Jej telo čoraz viac slablo, pred očami sa jej tvorili červené kruhy, no ruky neodtiahla. Rana sa začala čiastočne zaceľovať, no kým sa stihla celá zaceliť, Jessice vyčerpane klesli ruky pozdĺž tela, hlava sa jej zosunula na hruď, ktorá sa pri každom nadýchnutí prudko dvíhala.

Železná brána ako na protest zaškrípala, a potom sa otvorila. Jessica nemala dosť síl na to, aby sa pozrela kto prichádza. Tráva tlmila kroky prichádzajúceho.

 „Lumos.“

Z posledných síl sa doplazila bližšie k bezvládnemu telu jej profesorky a snažila sa ho kryť svojím telom. Oči jej oslepila ostré svetlo vychádzajúce z niečieho prútika.

Začula prekvapený výdych. „Nie to, nie... Jess... slečna Kolhenová!“ Pocítila ako ju zdvihli dve drsné mužské ruky a otočili ju tvárou k sebe. Nevládala ani otvoriť oči. Tento krát sa ozval zhrozený povzdych. „Kde krvácate??? No tak! Jessica! Počujete ma? Kde krvácate?“ Jessica spoznala hlas svojho profesora Phillipsa. Znel naliehavo. Nechápala na čo sa jej pýta. Ona predsa nie je zranená. Pootvorila ústa, no vyšlo jej z nich len zachrapčanie. Musí mu to povedať. „Ja... nie... to, ja, nie, profesorka, to ona.“ Vlastný hlas jej znel cudzo. Dúfala, že Phillips to pochopil. Tušila, že ho to zarazilo, no potom sa rýchlo presunul k McGonagallovej, aby v rýchlosti prezrel jej zranenia.

Habit bol presiaknutý krvou. Na pravom boku bola diera a pod ňou sa črtala škaredo vyzerajúca, čierna, no už čiastočne zacelená rana. Pokožka v okolí bola zvláštne sfarbená, akoby spálená. Phillips vedel aké kúzlo dokáže spôsobiť takéto zranenie. No nechápal, ako je možné, že Minerva stále ešte žije a že rana sa takmer zacelila. „Ako je to možné? Mala byť už mŕtva...“

No teraz nebol správny čas nad tým premýšľať. Najdôležitejšia vec bola predsa to, že žije. V rýchlosti skontroloval Ollivanderov stav, ale zdalo sa, že ten je iba v bezvedomí. Najhoršie na tom boli Jessica a Minerva. Musel sa o ne postarať. Vyskočil na nohy a pár krát mávol prútikom. Tri telá sa vzniesli do vzduchu a on ich nasmeroval do hradu.

 

Dvere nemocničného krídla sa prudko rozleteli a dnu postupne vleteli tri telá a zniesli sa na postele.  Madam Pomfreyová pri tom hluku vybehla z pracovne. „Panebože, čo sa to tu...“ Slová sa jej zasekli v hrdle.

„Lucas! Panebože! Čo sa stalo???“ Okamžite sa rozbehla k trom bezvládnym telám. „Neviem Poppy. Postaraj sa o nich! Ollivander je v bezvedomý, Minerva je zranená ale čo sa stalo Jessice, tak o tom nemám ani tušenia! Našiel som ich pred bránami Rokfortu. Musím ísť po Dumbledora!“

Okamžite vybehol na chodbu a pustil sa smerom k Dumbledorovej pracovni. ´Niečo sa muselo pokaziť! Niekto urobil chybu! Niekto urobil poriadne veľkú chybu!´   O chvíľu uvidel sochu, ktorá strážila vstup do Dumbledorovej pracovne. Nemusel ani vysloviť heslo, socha ako keby vedela o závažnosti situácie, sa okamžite odsunula, len čo dobehol tesne k nej. Schody bral po troch. Lapajúc po dychu, prudko otvoril dvere. Dumbledor sedel vo svojom kresle a ani najmenej ho neznepokojilo to, ako Phillips vtrhol do jeho kancelárie. „Albus, musíte... musíte ísť so mnou. Hneď! Niečo sa pokazilo, Jessica a Minerva...!“

Dumbledor vyskočil z kresla a pohol sa k dverám. „Kde?“ Bola jeho jediná otázka. „Nemocničné krídlo!“ vydýchol Phillips. Dumbledor takmer vybehol z pracovne. Phillips ho nasledoval. „Je tu aj Ollivander.“ Dvere na nemocničnom krídle sa otvorili. Madam Pomfreyová sa so strachom obrátila, no len čo uvidela vo dverách riaditeľa, ihneď sa upokojila.

„Tak čo Poppy. Ako sú na tom?“

Madam Pomfreyová pobiehala po ošetrovni a popritom podávala Dumbledorovi informácie. „Jessica je v poriadku!“ odpovedala na jeho nevyslovenú otázku. „Minerva bola ťažko zranená. Bola to čierna mágia. Okolie rany je sčerneté, spálené.“ Dumbledor pristúpil k Minerve a nahliadol pod obväz, ktorý prikrýval jej ranu na boku. Ten pohľad, ktorý sa mu naskytol, len potvrdil jeho myšlienky. „Lucas! Poďte sem! Viete aké kúzlo ju spôsobilo?“ spýtal sa ho Dumledor, len čo k nemu profesor podišiel, aby si obzrel ranu.

Phillips sa zamračil a odpovedal tak, aby ho počul len Dumbledor. „Vedel som to, len čo som tú ranu našiel. Je to kliatba  Lexiana vulkanius.   Na svete ju vedia vyčariť len dvaja čarodejníci. A to ste vy... a Ragnor Brian Dewerel- Voldemortov prisluhovač! Takže to znamená, že o nej vedia! Ale ako je to možné???“ „Je veľmi veľa spôsobov, ako na to mohol prísť,“ odpovedal mu zamyslene Dumbledor. „Ani my sme nedokázali zahladiť všetky stopy.“ „Ale ako je možné, že to Minerva prežila? Vy sám najlepšie viete, že tá kliatba je takmer ihneď smrteľná. Krvácanie sa predsa nedá zastaviť a čarodejník do piatich minút vykrváca!“ zvolal Phillips. „Tak na toto zatiaľ odpoveď nemám. Musíme len ďakovať, že to prežila.“

„Krvácanie je takmer zastavené, podala som jej elixír na doplnenie krvi. Bude musieť zostať v nemocničnom krídle, kým neprídeme na to, ako ho zastaviť úplne,“ ujala sa slova opäť madam Pomfreyová. „Jessica vyzerá len vyčerpaná, zatiaľ sa neprebrala. Dala som jej elixír na povzbudenie, takže by sa mala prebrať každú chvíľu.“

„A čo Ollivander, Poppy?“ „No, zdá sa, že ten dopadol najlepšie. Je len silne omráčený, no nechcela som ho prebrať, kým tu nebudete vy Albus.“

„Výborne Poppy. Zobuďte najskôr Jessicu a nechajte ma s ňou samého. Musím sa s ňou porozprávať. Lucas, vy ostaňte!“ dodal dôrazne Dumbledor.

 „Enervate!“

Jessica postupne prichádzala k vedomiu. Pootvorila oči, no všetko videla rozmazane. Pokúsila sa zaostriť. Pootočila hlavu a vedľa na posteli rozoznala obrysy dvoch ležiacich tiel. Odrazu si na všetko spomenula a prudko sa posadila. „Jessica, musíme sa s tebou porozprávať, tak lež pokojne prosím ťa.“ Dumbledor si k nej prisadol a jemne, no rozhodne ju zatlačil späť na vankúše. Z druhej strany k nej podišiel profesor Phillips. „Ale ako? Čo je s profesorkou McGonagallovou?“ „Pokojne Jessica, je v poriadku. Ale ty nám teraz musíš presne povedať, čo sa stalo.“ Phillipsov hlas znel naliehavo.

„Prenášadlo nás prenieslo do nejakej páchnucej, bočnej uličky v Londýne. Vstúpili sme do toho hostinca. Do Deravého kotlíka. Vyšli sme na dvor a dostali sme sa k stene, a potom už do Šikmej uličky. Tam sme sa rozdelili. Ja a pani profesorka sme šli do Gringottbanky a pán Ollivander do svojho obchodu. Mal nás tam počkať. Vybrali sme peniaze a ponáhľali sme sa k nemu. Skôr ako mi podal prútik, chytil ma za ruku. Dlaň sa mi rozžiarila načerveno. Ollivander povedal, že nepotrebujem prútik, že môžem čarovať len rukou.“ Phillips prekvapene vydýchol a vymenil si  s Dumbledorom skúmavý pohľad. „Profesorka mu povedala, že sme prišli po prútik a tak  mi ho Ollivander dosť neochotne podal. V momente ako som sa ho dotkla, vyleteli z neho modré iskry. Zaplatili sme a vyšli sme pred obchod. Čakali sme, kým Ollivander zamkne obchod. No vtedy nás niekto napadol. Tri zahalené postavy. Prvé kúzlo zasiahlo Ollivandera, ktorý sa vôbec nebránil. Dokonca ani nesiahol po prútiku. Profesorka McGonagallová ma okamžite  stiahla k stene za svoj chrbát. Všetci traja na ňu útočili.“ Zhlboka sa nadýchla. „Pripadalo mi to, akoby sa s ňou pohrávali, omráčila dvoch z nich, ale tretí na ňu zaútočil a spôsobil jej tú veľkú ranu na boku. Nemohla som zastaviť krvácanie...“ zašepkala Jessica namáhavo. „Prikázala mi, aby som  aktivovala prenášadlo a dostala sa späť do Rokfortu. Nemohla som ju tam nechať. Tomu chlapovi sa podarilo prebrať tých dvoch omráčených. Ollivanderovi som priložila ruku na pergamen a profesorka sa ho na moje naliehanie tiež chytila. Skúšala som vysloviť zaklínadlo, ale nefungovalo to. Všetci traja sa k nám rozbehli. Zo zúfalstva som to skúsila ešte raz, pergamen sa rozžiaril a preniesol nás pred Rokfort. Nevedela som čo mám robiť. Chcela som bežať po pomoc, ale nemohla som ju tam nechať len tak ležať. Pokúsila som sa prebrať Ollivandera, ale ten bol buď v bezvedomí, alebo ma ignoroval. Vrátila som sa k profesorke a snažila som sa tlakom zastaviť jej krvácanie, ale vôbec to nepomáhalo.“ Nervózne prehltla. „A potom mi ruky tak divne zažiarili. Myslela som, že je to opäť môj oheň, ale toto svetlo nebolo modré, ale smotanovo biele. Opäť som priložila ruky k rane a svetlo sa vrátilo. Cítila som ako zo mňa vyžaruje teplo a... a, tá rana... ona prestala krvácať a ... začala sa  zaceľovať.“ Po jej slovách sa začal Phillips nepokojne prechádzať po izbe. „Príšerne ma to vyčerpávalo a skôr ako sa rana stihla celá zaceliť, stratila som na chvíľu vedomie. Prebralo ma až svetlo, ktoré vychádzalo z prútika. Nevedela som kto to je, a tak som sa snažila chrániť ju svojím telom. Keď som zistila, že je to profesor Phillips, to vyčerpanie ma úplne ovládlo. Odpadla som a prebrala som sa až teraz.“

„Takže takto to bolo!“ zvolal Philips. „To mnohé veci vysvetľuje.“

„Jessica. Ako sa teraz cítiš. Ale pravdu!“ prehovoril Dumbledor. „Už...už je to lepšie. Ale prečo?“ spýtala sa nechápavo. „Ako si sama povedala, tá rana sa úplne nezacelila. Ak sa na to cítiš, mohla by si...?“ „Samozrejme!“ skočila mu do reči Jessica takmer nahnevane. Odhodila prikrývku a pomaly sa postavila k profesorke. Z rany zložila obväz a opatrne k nej natiahla ruky. Zavrela oči a myslela len na to jediné, aby to tajomné svetlo opäť prišlo. Pocítila ako z nej začalo vychádzať teplo, no oči neotvorila. Sústredila sa len na to jediné.

„Stačí,“ potichu prehovoril Dumbledor. Jessica odtiahla ruky a otvorila oči. Vyhla sa dvom zvláštnym pohľadom a pozrela sa na výsledok svojho snaženia. Po rane nebolo takmer ani stopy, až na jemnú černastú škvrnu, ktorá ostro kontrastovala so zvyškom pokožky.

„Výborne Jessica. Zachránila si jej život,“ povedal Dumbledor potichu. „Ona pre mňa urobila to isté,“ odvetila Jessica.

„Profesor Phillips, odprevaďte Jessicu do jej izby a dajte jej povzbudzujúci elixír.“ Jessica to pochopila ako čas odchodu. Vedela, že otázky ohľadom toho čo sa stalo, nebudú dnes zodpovedané. Vykročila k svojmu profesorovi, no tesne predtým sa otočila. „Spomínam si ešte na niekoľko vecí. V Deravom kotlíku boli v tom čase dvaja hostia. Tesne predtým ako sme vyšli na dvor, som videla jedného z nich zdvihnúť sa od stola. Možno je to nepodstatné, ale mala som pocit, že nás pozoroval. Tí traja útočníci boli zahalení. No v momente ako sa aktivovalo prenášadlo, zazrela som, ako jednému z nich, myslím, že to bol ten, ktorý zranil profesorku McGonagallovú, skĺzla z ruky rukavica, keď sa po mne načiahol. Jeho pravá ruka bola zjazvená...“ Dumbledor sa ani nepohol, len ju pozorne počúval. „A ešte posledná vec.“ Mykla hlavou smerom k Ollivanderovi. „To zamykanie obchodu, mu trvalo príliš dlho. Nebyť jeho, mohli sme byť zo Šikmej uličky preč skôr, ako nás tí traja napadli.“

„Ďakujem Jessica. Postarám sa o to.“ odvetil Dumbledor. Jessica prikývla, vedela, že Dumbledorovi môže veriť, že urobí všetko čo je v jeho silách. Profesor Phillips ju chytil za rameno a viedol ju k dverám ošetrovne. Tesne predtým, ako vyšla z izby, začula Dumbledora, ktorý sa skláňal nad Ollivanderovým telom:  Enervate!“ Už bola na chodbe, keď sa k jej ušiam donieslo:   „Obliviate...!“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

veľmi zaujímavé !!!

(Zuzka, 7. 7. 2010 21:41)

Ako som sľúbila začala som čítať ,,smrť je mojím osudom ´´ prišla som po 4 kapitolu . A vôbec neľutujem toho že som nešla s kamarátkami k jazeru pretože ( ako som si myslela ) bol začiatok tohto príbehu tak isto zaujímavý ako jednorázovka pred tým .Už sa neviem dočkať na zajtra kedy si prečítam pokračovanie