Jdi na obsah Jdi na menu
 


6.kapitola - Čas Vianočných prekvapení I.časť

31. 5. 2009

Jessica sa spamätala z ohúrenia a okamžite použila svoj prútik. Celou svojou mysľou sa sústredila na kúzlo, ktoré jej dnes ukázal Phillips. Zúfalo zatvorila oči a telo sa vznieslo do vzduchu. Uľahčene si vydýchla a nasmerovala ho priamo do hradu. Modlila sa, aby ju nikto nenašiel a zamierila rovno do nemocničného krídla. Opatrne otvorila dvere. Všade bolo zhasnuté, len v kozube horel slabý oheň. Jessica dovolila, aby sa telo znieslo na posteľ. Ozvalo sa slabé zastonanie. Pár krát sa zhlboka nadýchla, uistila sa, že jej spod plášťa netrčí ani jediný kúsok tela a zašepkala: „Bombarda!“

Ozval sa ohlušujúci hluk, a potom zvuk padajúceho tela z postele. V nasledujúcom okamihu sa z kancelárie vyrútila madam Pomfreyová. Zazrela rozhádzanú posteľ a krv kvapkajúcu na podlahu. Pribehla k posteli a vystrašene zašepkala: „Pán Lupin...panebože...!“

Jessica toho chlapca poznala. Vídala ho každý mesiac miznúť pod kmeňom Zúrivej vŕby. No tento krát sa očividne niečo pokazilo. Mohla ho síce vyliečiť, pretože svoje schopnosti už zvládala skutočne dobre ale nechcela na seba upriamiť pozornosť, pretože by musela prezradiť, že porušila Dumbledorove nariadenia. Navyše vedela, že madam Pomfreyová sa o neho dokáže postarať.

Dvere na nemocničnom krídle sa s trhnutím otvorili a dnu vbehla zadychčaná Minerva McGonagallová.  „Bože môj Minerva! Poriadne som sa zľakla!“

„Prepáč Poppy! Bola som na obchôdzke a všimla som si, že dvere do hradu boli otvorené.“ ´A do čerta...´

„Čo sa stalo?“ spýtala sa McGonagallová a nepočkajúc na odpoveď pristúpila k madam Pomfreyovej a zahľadela sa jej ponad plece na posteľ. Obraz, ktorý uzrela jej vyrazil dych. „Panebože veď to je Remus! Čo sa mu stalo???“ Šokovaný pohľad upierala na jeho doráňanú tvár a ruku, ktorá spočívala na prikrývke v rôznych neprirodzených uhloch.

„Pravdepodobne keď sa premenil na...“

Jessica už ďalšie slová nevnímala...

´Remus je ...!´

 .....

Prvé vločky snehu potichu dopadali na unavenú zem. V striebristom svite okrúhleho mesiaca sa jagavo trblietali a ich žiarivá krása priam volala po pohladení, po prvom dotyku s teplou ľudskou dlaňou. Nocou sa rozľahlo škrípanie vchodových dverí. O chvíľu dokonalosť čerstvo napadanej prikrývky narušili ľudské kroky, ktoré v nej zanechávali viditeľné stopy.

Jessica sa tesnejšie pritlačila k oknu, aby mala  lepší výhľad na to, čo sa deje pod oknami jej veže. Strnulo stála dovtedy, kým sa jeden z narušiteľov snehovej prikrývky nestratil pod kmeňom Zúrivej vŕby a druhý opäť nezmizol v útrobách starého hradu.

Pomaly, takmer nerozhodne prešla od okna k posteli a posadila sa. Tupo hľadela na zem a v mysli sa jej premietali nedávne udalosti. ´Vlkolak, vlkolak...vlkolak...!´ Konečne pochopila prečo bola zasadená Zúrivá vŕba, konečne pochopila prečo pod jej divokými konármi každý mesiac zmizol Remus Lupin. Pretože bol vlkolak! Spomínala si, ako vtedy v nemocničnom krídle hľadela na jeho doráňanú tvár. Ako túžila zmazať z jeho tváre to prežité utrpenie, ktoré bolo do nej jasne vpísané. Ako preklínala nespravodlivosť života, ktorá dovolila uvrhnúť takéto prekliatie na nevinného chlapca. Ako túžila zaceliť jazvy na jeho duši, ktorých bolo nepochybne veľa. Hoci žila jedenásť rokov oddelene od zvyšku sveta, jasne vedela čo znamená byť vlkolakom. Príťaž, odpad spoločnosti, tvor rozsievajúci strach, odpor, znechutenie a hrôzu. No ona nič z toho k nemu necítila. Netúžila od neho ujsť, netúžila napľuť mu do tváre, ponížiť ho alebo mu ublížiť. Túžila zmazať jeho bolesť a všetko utrpenie...

No nič z toho nebolo možné, a tak aspoň pozorne sledovala jeho odchody a návraty. Potrebovala sa na vlastné oči uistiť, že nič z toho, čo sa udialo minulý mesiac sa už nezopakuje. ´Remus potrebuje svojho anjela strážneho...každý z nás ho potrebuje...!´

Netrpezlivo čakala, kým noc vystrieda deň, kým tma ustúpi, aby mohlo prísť svetlo, kým v jej duši zavládne pokoj, keď ho uvidí kráčať smerom k hradu...

 .....

„Dnes ste mimoriadne nesústredená! Deje sa niečo?“

„Nie pane, len som unavená, nemohla som zaspať. Viete zdalo sa mi, že počujem zvláštne zavýjanie,“ ozvala sa nevinne.

 

Phillips na okamih zmeravel, pretože v Jessicinom hlase jasne rozpoznal narážku.

„Myslím, že vám prinesiem večer elixír na spanie. Počuť niečo takéto môže byť viac ako nebezpečné, ak rozumiete ako to myslím.“ Varovanie v jeho hlase sa nedalo prepočuť.

„To bude od vás veľmi milé, pán profesor,“ zahundrala. ´Dokedy chcú okolo mňa chodiť po špičkách a všetko predo mnou tajiť?´ pýtala sa v duchu znechutene a až po chvíli si uvedomila, že Phillips na ňu nedočkavo hľadí, akoby na niečo čakal...

„Ehm...prepáčte...zamyslela som sa, chceli ste odo mňa niečo?“

Phillips si povzdychol. Z jeho hlasu bolo jasne cítiť sklamanie: „Vidím to tak, že to radšej necháme na inokedy...Teraz vás odvediem k Hagridovi. Poukazuje vám niektoré rastliny, ktoré ste preberali na herbológii s profesorkou McGonagallovou.“

Jessica až podskočila od radosti, po tvári sa jej rozlial šťastný úsmev, ktorý na okamih obmäkčil aj prísny výraz Phillipsovej tváre. „Dúfam, že sa môžem na vás spoľahnúť, že sa budete venovať učeniu!“ pousmial sa. „Samozrejme pán profesor!“ ´V tejto chvíli by som vám sľúbila všetko na svete!´

„Sľuby sú nebezpečná vec slečna Kolhenová. Pozor na ne! Oblečte sa a vezmite si plášť, nech vás nikto nevidí! Počkám vás pred dverami.“

O pár minút už klopala na Hagridove dvere. Z vnútra sa ozvalo štekanie a podráždený hlas: „Šmária Diabol! Buď chvíľu ticho! Vyplašíš nám hosťa!“ Dvere sa s vrzgotom otvorili a Jessica hľadela do zarastenej tváre školského hájnika Rubeusa Hagrida.

„Profesor Phillips! Čo vás sem privádza? Len poďte dovnútra, vonku je čertovská zima. Dáte si so mnou niečo na zahriatie?“ dobrosrdečne ho tľapol po pleci a Phillips mal čo robiť, aby takú ranu ustál.

„Nie Hagrid. Ďakujem, len som vám niekoho priviedol,“ zahundral a snažil sa od Hagrida držať čo najďalej.

Diabol sa snažil pretlačiť okolo hájnikovej obrovskej postavy, ktorá vypĺňala takmer celé dvere a nahnevane kňučal.

„Háá? A kde máte toho hosťa? Šak tu nikeho nevidím.“

Phillips mu naznačil, aby vošiel dovnútra, a potom pokynul Jessice, aby ho nasledovala. Pozorne prezrel okolie a zatvoril za sebou dvere. Diabol sa začal divoko metať a snažil sa vytrhnúť Hagridovi z ruky. Jessica si strhla neviditeľný plášť. V tej chvíli sa podarilo Diablovi vyšmyknúť a jediným veľkým skokom pristál na Jessice. Zvalil ju na zem a olizoval jej tvár.

„Ahoj Hagrid! Daj ho prosím ťa zo mňa dole!“ smiala sa. „Je príšerne ťažký!“

Konečne sa Hagridovi podarilo spamätať z prekvapenia a odtiahol šťastného Diabla do kúta.

„Šmária Jess, si to naozaj ty???!!!“ V očiach sa mu zjavili slzy. Prudkým pohybom ju zodvihol zo zeme a zovrel ju vo svojom medveďom objatí.

„Hagrid, Hagrid...nemôžem dýchať!“ zalapala po vzduchu.

„Och, prepáč maličká! To je prekvapenie. Som rád, že ťa vidím. Dlho si u mňa nebola, už je to hádam aj pár rokov,“ povedal vyčítavo.

„Aj mne bolo smutno ale všetko ti vysvetlím!“ sľúbila mu natešene, no zachytila Phillipsov nesúhlasný pohľad. „Tak asi nie!“ dokončila znechutene a podišla k Diablovi, aby ho mohla pohladkať. „Ahoj chlpáčik! Tak veľmi si mi chýbal,“ šepkala mu smutne. Matne počula ako sa Phillips s Hagridom o niečom rozprávajú ale nevenovala im pozornosť. Z myšlienok ju prebralo až buchnutie dverí. Phillips odišiel...

„Som strašne rád dievčatko, že ťa opäť vidím. Ale máme veľa práce. Poď semka. Niečo ti ukážem.“

Jessica ho nasledovala do druhej miestnosti. Bola to neveľká izba, uprostred, ktorej stál dlhý drevený stôl a dve lavice. Všetko ostatné bolo pokryté tými najrôznejšími druhmi rastlín.

„Sem. Tuto sa posaď. Ukážem ti niektoré zázračné rastliny a ty mi  povieš ako si sa mala.“

Jessica poznala všetky rastliny, ktoré jej ukázal, a tak skončili skôr ako očakávali. Hagrid priniesol čaj a rozprával o veciach, ktoré sa diali vo svete. „Tak ti poviem Jess...pre čarodejníkov nastanú ťažké časy! A keď to tvrdí Dumbledore, tak je to pravda! Pretože Dumbledore je najväčší čarodejník akého svet pozná a on sa nikdy nemýli. Ak môžu ľudia niekomu dôverovať, tak je to on!“

„Povedz mi o tom viac Hagrid,“ prosila. „Aké ťažké časy. Aké je to zlo, že sa ho všetci boja?“

„Nie! Už som ti aj tak povedal viac ako som mal! To nie sú veci, ktoré sa ťa týkajú! Na to si ešte príliš malá...“ dokončil láskavo.

Jessica stíchla. Uvedomila si, že žiadne protesty nepomôžu, a tak zvolila inú taktiku: „Hagrid. Ty vieš prečo som tu?“ začala opatrne.

„Aby si sa naučila všetko čo potrebuješ,“ odpovedal a uchlipol si z čaju. 

„Tak som to nemyslela,“ odvetila netrpezlivo. „Ty...vieš, prečo ma opustili rodičia?“

Hagrid po tých slovách prudko tresol päsťou do stola, pričom rozlial zvyšok čaju po podlahe a zahrmel: „KTO TI NATÁRAL, ŽE ŤA OPUSTILI?“ Diabol vystrašene zavyl, no s Jessicou to ani nepohlo. „Nikto mi to nenatáral. Dospela som k takému záveru,“

„Aha, takže ty si dospela k takému záveru,“ podráždene si odfrkol.

„Tak povieš mi to alebo nie?“ spýtala sa netrpezlivo. Chvíľu na ňu nerozhodne hľadel a mračil sa.

„Nemôžem ti o nich povedať veľa. Ale v žiadnom prípade ťa neopustili! Boli tu..éé..isté okolnosti, ktoré ich prinútili urobiť niektoré rozhodnutia,“ zamyslene sa poškrabal po brade. „Zbožňovali ťa! Tým som si viac ako istý! Nemala by si na nich spomínať v zlom!“ dodal vyčítavo.

Jessica sklonila hlavu a porazenecky zašepkala: „Aké okolnosti prinútia rodičov, aby opustili svoje vlastné dieťa a nechali ho u cudzích ľudí?“

Odrazu jej ruku prikryla Hagridova obrovská dlaň.

„Netráp sa maličká. Tvoji rodičia to museli urobiť a nechali ťa na najbezpečnejšom mieste na svete. Nechali ťa u nás v Rokforte.“

Povzbudivo sa na ňu usmial a prehodil: „Navyše, celý ten čas si vôbec nebola sama. Dával na teba pozor tvoj...“ Hlas sa mu zasekol v hrdle, keď si uvedomil, že zašiel príliš ďaleko. No už sa to nedalo vrátiť späť...

„Kto Hagrid??? Odpovedz! Môj kto?“ spýtala sa prekvapene a zároveň naliehavo.

Obor nervózne vstal od stola a otočil sa k nej chrbtom: „Nikto. Myslel som...Dumbledora...áno jeho. On na teba celý čas dával pozor!“

Jessica vstala. „Nikdy si nevedel klamať. Tak to teraz prosím neskúšaj. Povedz mi pravdu, prosím!“ Pomaly sa k nej otočil a zahľadel sa do jej nevinných očí, ktoré ho tak naliehavo prosili.

„Poviem ti to ale už sa ma nemôžeš na nič spýtať.“

Bez slova prikývla na súhlas.

„Tvoj krstný otec!“

Jessica zalapala po dychu. Pred očami sa jej mierne zatmelo. ´Ja mám rodinu...ja mám rodinu...ja mám rodinu...ja mám...´ Neodbytný hlások v jej hlave prehlušilo búchanie na dvere.

„Chytro Jess. Šmária vezmi si plášť. Nesmú ťa vidieť!“ panikáril Hagrid a tisol ju do kúta izby, kde ju prikryl plášťom.

Búchanie sa ozvalo naliehavejšie., a potom bolo počuť len zavŕzganie otvárajúcich sa dverí.

„Ahoj Hagrid!“ ozval sa dvojhlasný pozdrav.

„James, Sirius! Čo tu robíte?“ spýtal sa Hagrid vystrašene.

„No teda Hagrid, inokedy nebývaš taký pohostinný,“ podpichol ho James.

„Že ty tu máš dievča Hagrid,“ podpichol ho aj Sirius veselo sa uškŕňajúc.

„Jasnačka, že nie. Len mám kopu roboty,“ vyhováral sa. „No tak mi pôjdeme teda. Však Sirius? Veď som sa LEN prišiel rozlúčiť! Lebo tu skoro MESIAC nebudem!“ provokoval James a chystal sa na odchod.

„Ale no tak chlapčiská prefíkané,“ hundral Hagrid odstúpiac od dverí, „poďťe dnu! Nenechám ťa odísť bez rozlúčky!“

Kým sa Hagrid snažil uvariť čaj, James so Siriusom si obzerali izbu. Jessica začula ich tichý rozhovor, keď prechádzali tesne popri nej.

„Za svetla to tu vyzerá inak. Pravda Jamie?“

James sa uškrnul: „To teda áno Sirius. Mali by sme ho navštevovať aj inokedy. Nie len v noci!“

Popritom ako po nich Hagrid pokukoval, stihol rozbiť dve šálky. Ruky sa mu príšerne roztriasli, keď sa Sirius zahľadel rovno na miesto, kde čupela ukrytá Jessica.

Vystrašene zahundral: „A kde ste nechali Remusa?“

Jessica prevrátila očami a odfrkla si. ´Veď ty dobre vieš!´

 

Hagrid sa v polovici pohybu zasekol. „Čo to bolo?“ spýtal sa James zamračene...

 

 

 

 

 


 

 

 

UKÁŽKA:

 

„Dobre viem, že nespíte!“ chladne prehovorila smerom k obrazu.

Tučná pani na obraze nahnevane otvorila jedno oko: „Ako to, že sa potuluješ v noci po hrade? A ešte k tomu s tým odporným, slizkým, nafúkaným...“

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

6.kapitola

(Tulip, 1. 6. 2009 21:37)

Pekná kapitolka, dobre prepracovaná a hlavne dlhá. Páči sa mi, že píšeš dlhé kapitoly.Tá ukážka na konci kapitoly je dobrý nápad. čitateľa to navnadí. Teším sa na pokračovanie.