Jdi na obsah Jdi na menu
 


6.kapitola - Čas Vianočných prekvapení II.časť

15. 6. 2009

„To...to...to bol Diabol. Chudáčisko je teraz nejaký prechladnutý,“ zmätene bľabotal Hagrid nevšímajúc si vyčítavý pohľad, ktorým na neho Diabol zazeral.  Keď sa ozval cinkot tretej, rozbíjajúcej sa šálky, James radšej vzal Hagridovi kanvicu z ruky.

„Na čaj Evansovú nezbalíš Jamie,“ prehodil veštecky Sirius. James len na neho vražedne zazrel spoza okuliarov.

„Tak teba to ešte neprešlo?“ spýtal sa prekvapene Hagrid.

„Čo myslíš tým ešte? Do školy chodím EŠTE len tri mesiace. A navyše. Mne sa Evansová vôbec nepáči! Jasné?“ zavrčal podráždene.

„Áno, jasné kamoško,“ uškrnul sa Sirius a zašepkal, „ a ja som domáci ...“ Privrel oči a zhlboka sa nadýchol...

Keď Sirius urobil ďalší krok smerom k Jessice, Hagrid takmer vyskočil zo stoličky.

„Sirius, čo sa deje? Uvidel si ducha?“ spýtal sa James pobavene a zasmial sa na vlastnom vtipe.

Jessica tuho prižmúrila oči a takmer ani nedýchala. Sirius stál len na malý krôčik od nej. Riskla jeden pohľad smerom k jeho tvári, kde sa odrážal zmätok, no zároveň mal v očiach zvláštny, zasnený výraz. Na okamih mala pocit, akoby sa z neho vytratila všetka arogancia, ktorú vyžaroval. No potom sa od nej odvrátil a zahundral: „Nič sa nedeje. Len som sa zamyslel.“

Hagrid sa zvalil na stoličku, vytiahol obrovskú červenú vreckovku a utrel si ňou spotené čelo.

„Tak chlapče ideš Vianoce oslavovať domov?“ otočil sa smerom k Jamesovi, ktorý natešene prikývol, no potom sa zháčil. „Sirius ostáva v Rokforte,“ informoval Hagrida.

„A to už ako, há?“ nechápal Hagrid.

Siriusova tvár skamenela a v tej chvíli ničím nepripomínala tvár jedenásťročného chlapca.

„Čakal som jedenásť rokov, aby som z toho domu vypadol a teraz sa tam mám vrátiť? Tak na to zabudni James!“ zavrčal.

James smutne prikývol. „Ale ešte stále môžeš ísť ku nám na práz...“

„To už sme prebrali Jamie!“ stroho ho prerušil Sirius. „A ako ste sa rozlúčili s Filchom?“ spýtal sa odrazu pobavene Hagrid. Obaja chlapci na seba žmurkli. „Počul som,“ pokračoval Hagrid, „že k pani Norrisovej sa nemôže nikto priblížiť na dobrých pár metrov. Čo ste s tou starou zdochlinou urobili?“ Na Hagridove posledné slová sa obaja uškrnuli. „Ber to tak Hagrid,“ začal Sirius natešene, „že pani Norrisová od nás dostala predčasné Vianočné prekvapenie.“  „To si vystihol Sirius!“ stále sa smejúc pochválil ho James.

„Mali by sme ísť kamoško, lebo zmeškáš vlak.“

Strapatý chlapec bez slova prikývol a opäť sa zamračil.

„Uvidíme sa po prázdninách Hagrid! Šťastné a veselé!“ lúčil sa James. Hagrid ho na chvíľu objal, potľapkal ho po pleci, a potom sa otočil k druhému chlapcovi. „Aj Vianoce v Rokforte sú krásne. Ja som tu našiel skutočný domov, keď môj otec zomrel,“ snažil sa ho neobratne utešiť. „Áno, ja viem,“ krátko odvetil Sirius a vykročil k dverám.

Jessica sledovala ako odchádzajú. Kým bola ukrytá pod plášťom, rukou si zotrela osamelú slzu, ktorá jej stekala po líci...

Odvtedy ako ju Phillips odviedol od Hagrida, prešlo už pár hodín. Vonku sa dávno zotmelo, no ona sa len nepokojne prehadzovala na posteli. ´...krstný otec...tvoj...krstný otec...čakal som jedenásť rokov...tvoj...na to zabudni James...!´

Hlavu mala plnú nesúvislých myšlienok, ktoré jej nedovoľovali zaspať. Bezmocne tresla päsťou do vankúša a podráždene sa zdvihla z postele. Niečo v jej vnútri jej nedovoľovalo zaspať. Niečo v jej vnútri sa dnes zlomilo a ona v sebe cítila neutíchajúci chlad. Prehodila si cez seba neviditeľný plášť a hnaná nepoznanou silou kráčala opustenými chodbami hradu. Zmätene kráčala po schodoch, prechádzala všetky neznáme miesta sotva si ich všímajúc, až sa bezradne zastavila v jednej z ďalších Rokfortských veží. Na okolitých stenách visel len jeden obraz. Bola na ňom zobrazená bucľatá pani v mušelínových šatách. Jessica k nej pomaly pristúpila bližšie. Na prvý pohľad sa zdalo, že obyvateľka obrazu spí, no Jessica si všimla takmer nebadane pootvorené oči. Odrazu sa chodbou rozľahol tlmený chichot a spoza rohu sa vynorili dve postavy. O chvíľu ich tváre osvetlila žiara zo slabo horiacich fakieľ.

„Tak čo láska, kedy sa opäť stretneme?“ spýtal sa tmavovlasý chalan a pritisol svoju blonďavú spoločníčku k stene.

„No tak Jason!“ karhavým tónom prehovorila blondínka, jemne prechádzajúc mladíkovi končekmi prstov po tvári. „Vieš, že musíme byť opatrní miláčik. Ty si Slizolinčan a ja Chrabromilčanka. Vieš, že by to nikto nepochopil!“ maznavo sa mu obtrela perami o ústa. Jason sklamane vzdychol, posledný krát ju vášnivo pobozkal, a potom ju pustil. „Dám ti vedieť,“ utešujúco prehovorila nakloniac sa k nemu, aby si ukradla posledný krátky bozk predtým, ako odíde. Jessica sa k nim nebadane priblížila. Blondínka sa na okamih započúvala do vzďaľujúcich sa krokov, a potom sa otočila k obrazu.

„Dobre viem, že nespíte!“ chladne prehovorila smerom k obrazu.

Tučná pani na obraze nahnevane otvorila jedno oko: „Ako to, že sa potuluješ v noci po hrade? A ešte k tomu s tým odporným, slizkým, nafúkaným...“

Memento mortis!“ prerušila ju blondínka a klopkajúc nohou po podlahe, čakala kým sa obraz chtiac – nechtiac odklopí, aby sa mohla prešmyknúť do klubovne.

Jessica vedela, že teraz je jediná šanca, ako sa dostať do klubovne, a tak sa potichučky presunula tesne za čakajúcu blondínku. Tučná pani z obrazu stále frflajúc odkryla priechod a Jessica ním opatrne prekĺzla. Sotva dýchajúc sa okolo seba rozhliadla. Bola to obrovská kruhová miestnosť s množstvom červených kresiel a stolíkov. V kozube lenivo pukotal oheň a vrhal na kamenné steny strašidelné tiene. Blondínka pomaly vykročila smerom k vzdialenejším dubovým dverám. Tesne pri nich sa zastavila, chrbát jej strachom stuhol. Jessica sledovala ako sa otočila a odrazu si uľahčene vydýchla.

„Ahoj Sirius!“ oslovila chlapca sediaceho v jednom z kresiel pri ohni.

„Ahoj Jill,“ odvetil, no nenamáhal sa odtrhnúť pohľad od hypnotizujúceho ohňa. Jill nerozhodne postávala a nakoniec podišla k nemu a sadla si do kresla oproti. „Nevedela som, že aj ty si zostal na prázdniny v Rokforte.“ Chlapec konečne pootočil hlavu a pozrel na Jill. Jessice sa z toho pohľadu zovrel žalúdok. ´Tak prázdny...´

„Čo chceš?“ spýtal sa vecne.

„Chcem, aby zostalo medzi nami, že som dnes v noci nebola v klubovni.“

Sirius pokýval hlavou. „Je to tvoja vec,“ odpovedal, a tým považoval celú vec za vybavenú.

Jill chápavo prikývla: „Nechceš spoločnosť?“

„Nie, myslím, že nie,“ odpovedal opäť zaujatý pohľadom na plamene. Keď sa však naďalej nemala k odchodu, chladne prehovoril: „Dobrú noc, Jill!“

„Dobrú noc Sirius!“

Jessica počkala, kým sa blondínka stratila za dverami, a potom sa opatrne presunula k jednému zo vzdialenejších kresiel. Po prvý krát sa pozornejšie zahľadela na chlapca pred sebou. Inokedy arogantná tvár teraz vyžarovala bolesť. Modré oči trblietavo žiarili a ostro kontrastovali s ako noc, tmavým habitom. Prameň čiernych vlasov mu neposlušne padal do očí a on sa v tej chvíli nenamáhal odhrnúť ho späť.   Napriek tomu, že v kozube horel oheň, v miestnosti sa začalo ochladzovať. Na tele jej naskočili zimomriavky. Odvrátila pohľad od Siriusa smerom ku kozubu a mierne prižmúrila pohľad. Plamene vyšľahli o trochu vyššie, no s ním to ani nepohlo. ´Zdá sa, že na ne pozerá, a pritom ich vôbec nevidí....Aké myšlienky ho môžu trápiť....?´ Mysľou jej prebehla krátka spomienka: ´ Čakal som jedenásť rokov, aby som z toho domu vypadol a teraz sa tam mám vrátiť? Tak na to zabudni James!´

Vnútrom jej prebehla intenzívna bolesť a tajomný chlad v nej ešte o trošku viac ochladol. Tichý hlások v jej hlave jej dobiedzavo našepkával. ´Nie si sama, kto má problémy, nie si sama, kto je smutný, nie si sama, kto je opustený!´ Sledujúc tu utrápenú tvár, prikývla. ´Ale prečo chce byť opustený? Áno, chce...´ Očami zablúdila k jednému zo stolíkov za Siriusovým chrbtom a zaostrila na prázdny, ledabolo pohodený pergamen. Opatrne vstala, dávajúc pozor, aby ju plášť celučkú zakrýval, potichu prešla až k nemu a vzala ho do ruky. Zatvorila oči a priložila dlaň k pergamenu. Pocítila teplo, ktoré z nej vychádzalo, a v tej chvíli vedela, že kúzlo sa podarilo. Otvorila oči a usmiala sa na smutnú, chlapčenskú tvár, ktorá na ňu hľadela z kedysi prázdneho pergamenu. Bola to verná kópia chlapca sediaceho v kresle... Bola to verná kópia Siriusa Blacka!

Opäť sa vrátila k svojmu kreslu a sledovala ako sa únava usádza na jeho utrápenej tvári, ako jeho viečka pomaly klesajú a skrývajú bolestný pohľad modrých očí. Vo chvíli, keď mu hlava klesla nabok, opäť sa opatrne zdvihla a podišla až k nemu, v ruke zvierajúc kúsok pergamenu. Položila ho na nízky stolík a posledný krát skĺzla pohľadom na jeho tvár. Spomenúc si na jeho slová, zašepkala:

„Toto je tvoje Vianočné prekvapenie...!“

Zvrtla sa a po pár krokoch preliezla klubovým priechodom. Nedbajúc na zmätené volanie Tučnej pani, konečne pocítila ako chlad v jej duši ustúpil.

Zabočiac za roh ešte začula: „Potter! Ty tu nemáš čo robiť! Ty máš byť na prázdninách...! A ty Black...!“

Zdalo sa, že Potter s Blackom boli skutočne nočnou morou Rokfortských chodieb...

 

.....

 

Posledný týždeň pred Vianocami ubehol neskutočne rýchlo. Deň pred Štedrým večerom navštívila Jessicu profesorka McGonagallová. Zdalo sa, že mladú ženu mierne zaskočilo, keď ju našla zahrabanú v knihách. Za tých pár mesiacov Jessica zvládla učivo prvého ročníka na Rokforte, a aj rôzne, omnoho ťažšie kúzla, ktoré ju profesor Phillips sem – tam naučil. A tak sa teraz so záujmom prehrabávala v nových knihách, ktoré jej profesor nedávno kúpil v Šikmej uličke.

„Mohli by ste mi pomôcť s vianočnou výzdobou,“ navrhla jej profesorka a pery stisla v prísnej linke, keď jej pohľad padol na knihu, ktorú práve Jessica čítala.

Jessica zatvorila Odhaľovanie zahalenej budúcnosti od Kassandry Vablatskej a s miernym nezáujmom sa zdvihla z postele.

´Vianoce? ´pomyslela si posmešne. ´Vianoce sú len pre vyvolených...´

„Keď myslíte...“ iba odvetila bez nadšenia.

„Áno myslím. A mám pre vás aj odkaz od riaditeľa. Čaká vás zajtra o šiestej v kancelárii.“

Jessica sa zháčila. Doteraz trávila Vianoce sama vo svojej izbe v Severnej veži. Dumbledor pozývajúci ju na Vianočnú večeru nespadal do pre ňu normálnych vecí, a tak len stroho prikývla na znak, že rozumie. Nemalo zmysel pýtať sa McGonagallovej prečo chce s ňou Dumbledor odrazu tráviť Vianoce. Na odpoveď by čakala rovnako zbytočne ako na to, že Filch bude zajtra rozdávať vianočné darčeky a pani Norrisová mraučať vianočné koledy.

A tak na Štedrý večer, presne o šiestej klopala na dvere Rokfortskej riaditeľne. Tie sa ako obvykle nehlučne otvorili, a keď vstúpila, rovnako nehlučne sa zavreli. Jessica sa okolo seba zvedavo obzerala. Všade viseli tie najrozličnejšie a najkrikľavejšie vianočné ozdoby. Félix tichučko zapískal na pozdrav a priateľsky našuchoril perie. Na stole bolo prestreté pre dvoch ľudí a v kozube pukotal žiarivý oheň. Hnedé oči zmätene zažmurkali, aby odohnali otravné slzy. Všetko jej pripadalo také zvláštne...práve v tejto chvíli cítila, že bez ohľadu na svojich rodičov, práve dnes našla svoj skutočný domov...A najväčšiu zásluhu na tom všetkom mal Dumbledor... Konečne odohnala slzy radosti aj smútku a do ticha sa ozval jej smiech. Pohľad jej padol na visiace imelo, ktoré bolo pripevnené na tých najneočakávanejších miestach...v skutočnosti na takých, kde sa v žiadnom prípade nedalo dostať a kde teda nikto nemohol očakávať vianočný bozk...

„Na také veci som už trošku pristarý a keďže profesorka McGonagallová na nich trvala, musel som sa nejako poistiť.“

Jessica sa na zvuk Dumbledorovho hlasu otočila a zbadala nezbedné iskričky v jeho očiach, ktoré u nej vyvolali široký úsmev.

„Čomu vďačím za to, že strávim Vianoce s vami?“ spýtala sa trochu obozretne.

„Keď ti mám pravdu povedať, tak dvom naším študentom. Sú síce len prváci ale to im nebráni v tom, aby nevymýšľali samé hlúposti,“ odvetil a Jessica dokonca vycítila v jeho hlase zvláštny druh nadšenia.

Sadajúc si za stôl pokračoval: „Ako by som ti to vysvetlil. Na vianočnej večeri sa zúčastní aj náš drahý školník pán Filch a pani Norrisová. No a vďaka niekomu od istej doby pani Norrisová nevyliečiteľne a neznesiteľne...ako by som to...smrdí.“ Jessica sa usmiala. Presne vedela aký neznesiteľný zápach má Dumbledor na mysli. Veď tam predsa vtedy bola. S úsmevom si sadla oproti nemu a v tej chvíli sa pred nimi zjavilo chutne vyzerajúce a voňajúce jedlo a Jessica okamžite zabudla na pani Norrisovú a jej odporný zápach. Počas večere sa jej zdalo, že cíti na sebe Dumbledorov pohľad, no vždy keď zdvihla hlavu, riaditeľ sa zdal byť plne zaujatý svojou porciou jedla. A tak večera prebehla v v príjemnom mlčaní.  Dumbledor trpezlivo čakal, kým Jessica doje, a potom keď taniere zmizli, zamyslene si spojil končeky prstov a potichu začal: „Viem, že teraz nie je ten najsprávnejší čas ale musím s tebou prebrať neodkladnú záležitosť.“ Jessica len nemo prikývla.

„Pred pár mesiacmi, keď sa u teba objavili nové schopnosti, ktoré sú veľmi vzácne, odmietol som ti zodpovedať jednu otázku. Odďaľoval som jej zodpovedanie tak dlho ako som len mohol. Ale čas určený niektorým tajomstvám vypršal.“

Dumbledor sa na chvíľu odmlčal a Jessica si trpko uvedomila, že jej doterajší život je jedno veľké tajomstvo. 

„Diabolský oheň, ktorý dokážeš ovládať svojimi schopnosťami je jedovatý oheň. Vyvolá ho kúzlo veľmi silnej čiernej mágie.“

Jessica naprázdno prehltla. „To znamená, že som...zlá?“ zašepkala.

Dumbledor okamžite pokrútil hlavou a prudko natiahol ruku, akoby sa jej chcel dotknúť, no potom sa stiahol späť. „To v žiadnom prípade! Nie, nie si zlá. Čarodejníci používajú Diabolský oheň na bezohľadné pustošenie a ničenie. To, že ho dokážeš ovládať ťa nerobí zlou. Zlými nás robia iba naše rozhodnutia a činy...“

Prikývla. Pochopila.

„Profesor Phillips prebral na seba túto časť tvojej výučby. Budeš cvičiť v miestnosti, ktorá je známa ako Núdzová miestnosť. Mala by byť schopná obnoviť sa aj po zásahu takejto silnej mágie, takže je pre to ako stvorená.“ Do Dumbledorovho hlasu sa vkradla naliehavosť: „Je dôležité, aby si presne počúvala pokyny profesora Phillipsa. S takýmito záležitosťami sa nezahráva. Nech robíš čokoľvek, vždy musíš dbať na svoju bezpečnosť a na bezpečnosť ostatných ľudí.“

„Rozumiem, pán profesor. A čo odpovede na moje ďalšie otázky. Kto som? Kto sú moji rodičia? Viem, že mám príbuzného! Kto je to? Prečo o ňom nič neviem?“ Slová sa jej nekontrolovateľne drali z úst.

Dumbledor nedal najavo najmenšie prekvapenie, keď priznala, že vie o svojom príbuznom. „Teraz nie, Jessica. Toto nie je tá pravá chvíľa.“

Z rozhovoru ich vytrhlo zaklopanie a dvere sa otvorili. Jessica uprela pohľad na prichádzajúceho a takmer okamžite sa zdvihla zo stoličky.

Phillips prikývol a jeho pohľad jasne potvrdzoval to, čo vyriekli jeho ústa: „Je čas.“ Prešiel popri nej a pred Dumbledora položil čiernu šatku.

„Musíte ísť!“ prehovoril Phillips, adresujúc slová skôr Dumbledorovi ako Jessice.

Jessica sa posledný krát otočila k Dumbledorovi a zľahka sa usmiala. „Šťastné a veselé pán riaditeľ! Tak ja sa zase vrátim inokedy!“ Na okamih sa jej zazdalo, že v ležiacej šatke zazrela niečo, čo veľmi pripomínalo hadí chvost. Zažmurkala a potriasla hlavou. Keď sa ju snažila opäť preskúmať pohľadom, bola to už len neforemná, ledabolo pohodená šatka.

„Šťastné a veselé Jessica!“ poprial jej Dumbledor tichým hlasom.

Jessica sa nechala odviesť až do svojej izby. Okrem vianočnej výzdoby, ktorú pripravila spolu s profesorkou McGonagallovou, pribudol do jej izby aj vianočný stromček. Izba bola zaplnená vôňou ihličia. Jessica zahliadla lesklý trblietajúci sa balíček. Vždy dostávala na Vianoce rôzne druhy oblečenia a iných potrebných vecí ale tento balíček bol na niečo také príliš malý.

Pomaly pristúpila bližšie a natiahla k nemu ruku, no potom ju opäť stiahla a otočila sa k mužovi stojacemu pri dverách, ktorý ju pozoroval.

„Je to...“ zachrapčala. „Je to naozaj moje?“

Phillips zľahka prikývol a nespúšťal z nej pohľad, keď sa opäť načiahla k darčeku. Opatrne ho vzala do rúk a netrpezlivo roztrhla lesklý papier. Trasúcimi sa prstami otvorila malú čiernu škatuľku a uzrela v nej strieborný medailón. Dych sa jej zasekol v hrdle.

„Šťastné a veselé Vianoce!“

Dvere sa potichu zabuchli...

 „Počkajte... od koho..?“ nedopovedala. Zbytočne by čakala odpoveď, ktorá by aj tak neprišla. Striebro iskrivo zažiarilo vo svetle zo stromčeka a Jessica takmer bojazlivo medailón otvorila.

http://www.youtube.com/watch?v=EVa7D9uCKH0

 

 

 

Izbou sa rozľahla tichá, smutná melódia, ktorá jej vohnala slzy do očí. Jessica klesla na kolená a v ruke bolestivo zvierala svoje Vianočné prekvapenie, akoby ho chcela navždy umlčať. Zúrivo zaťala zuby a takmer nebadane pootvorila ruku. Osamelá slza jej stiekla po líci a dopadla na slová vyryté vo vnútri medailónu...

DAEMON DAEMONE PELLITUR! GENS UNA SUMUS!

„Kedy sa dozviem konečne celú pravdu? Kedy sa dozviem kto naozaj som...?“

 

Slová sa odrážali od nemých stien a zanikali v upokojujúcej melódii, ktorá sa neprestajne niesla izbou ponorenou do tmy...

 

 

 

 

 


 

 

UKÁŽKA:

 

 

 

„Odpovedzte mi!“ kričala. „Kto som? Kto ste vy? Odpovedzte už konečne! Nemôžete to predo mnou donekonečna tajiť! Alebo chcete aby som vás nenávidela?“

Šokovaný výraz na jeho tvári ju zasiahol plnou silou...

 

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

vuauv

(betka, 16. 7. 2009 12:47)

ako nemozem sa dockat pokracovania... je to super napisane... a zase som nervna ze co bude dalej... :) ale stoji to naozaj za to :) len tak dalej babulka :)

super

(michal, 22. 6. 2009 21:59)

poviedka od teba ma jednu obrovsku chybu. Treba dlho cakat na POKRACOVANIE :-)))

je to fajn citanie, som zvedavy ako to bude dalej

Super

(Tulip, 16. 6. 2009 9:19)

Ďakujem veľmi pekne za venovanie kapitoly. Nevadí, že pokračovanie kapitoly bolo trochu neskôr keď je výsledkom potom takáto skvelá a citlivo napísaná kapitolka. Mrzí ma, že tu nemáš viac komentárov, ale myslím si, že máš určite dosť priateľov, ktorí to čítajú a svoj názor a podporu Ti vyjadrili ústne. Určite si to zaslúžiš. Ja sama nepatrím k ľuďom čo veľmi komentujú, ale Tvoja poviedka sa mi veľmi páči a preto sa Ťa snažím podporiť. Táto Tvoja stránka je ešte veľmi mladá a preto si myslím, že časom Ti tu určite začnú pribúdať komentáre. Veď sa stačí pozrieť na návštevnosť stránky, myslím, že je dosť slušná. Som veľkým fanúšikom poviedok zo sveta HP. Prečítala som si ich množstvo od rôznych autorov na rôznych stránkach. Niektoré boli skvelé, iné menej ale dalo sa to čítať. Ty môžeš byť na svoje dielko hrdá. Držím palce a samozrejme budem sa tešiť na pokračovanie a budem Ti to zasa komentovať. (dokonca sľubujem, že k tomu donútim aj svoju sestru, pretože aj ona to číta - samozrejme, že sa jej to páči)