7.kapitola - Profesor elixírov
Jessica nedôverčivo hľadela na svojho profesora, keď zastal pred prázdnou stenou na siedmom poschodí. Od Vianoc ubehli už takmer dva mesiace a Phillips sa jej momentálne snažil vysvetliť, aký rozdiel je medzi jej izbou a Núdzovou miestnosťou.
„Pred mnohými rokmi, ako iste viete, Rokfort založili štyria mocní čarodejníci- Richard Chrabromil, Salazar Slizolin, Brunhilda Bystrohlavová a Brigita Bifľomorová. Vybrali si toto miesto, nielen preto, že sa nachádza pomerne ďaleko od muklov, ale aj preto, že tu bola sústredená neobyčajne veľká magická sila. Po postavení Rokfortu a zásahu týchto skutočne mocných čarodejníkov, zostala magická sila miesta ukrytá v múroch tohto hradu.“
Phillips sa na chvíľu odmlčal, aby jej dal možnosť pochopiť význam jeho práve vyrieknutých slov, a potom pokračoval.
„Hoci, ako som povedal, táto sila koluje v múroch hradu, existujú dve miesta, kde je najväčšmi sústredená. Prvým z nich je Núdzová miestnosť, o ktorej sa väčšina mylne domnieva, že ju vytvorili čarodejníci a druhým miestom je vaša izba. V miestnosti, pred ktorou práve stojíme, je intenzita mágie podstatne vyššia ako vo vašej izbe a ak som všetky vaše schopnosti odhadol správne, mali by ste to pocítiť. Ale vráťme sa k tomu, prečo sme sem skutočne prišli. Základom je vytvoriť si predstavu, ktorú od Núdzovej miestnosti očakávame , trikrát prejsť okolo steny, a potom už len stačí vojsť dovnútra.“
„Takže moja izba vznikla z ničoho?“ prerušila ho Jessica a zamračila sa.
Zdalo sa, že Phillips s odpoveďou zaváhal, no potom predsa len začal rozprávať.
„V podstate áno. Vznikla z mágie, ktorá tu zostala uväznená. Rovnako ako Núdzová miestnosť. Ako som už povedal, v Núdzovej miestnosti je sila mágie vyššia ako vo vašej izbe. Preto táto miestnosť dokáže splniť takmer všetky naše predstavy a vaša izba len časť ľudských predstáv. V čarodejníckych dejinách je o Núdzovej miestnosti len veľmi málo poznatkov, vlastne v žiadnej knihe nie je ani pomenovaná ako Núdzová miestnosť. O vašej izbe, teda o druhom mieste, ktoré je jej tak veľmi podobné, sa v knihách nepíše vôbec. Núdzovú miestnosť môže človek odhaliť úplnou náhodou, presne tak ako profesor Dumbledor.“
Phillips zakončil svoje rozprávanie a čakal na Jessicinu reakciu.
„A čo moja izba?“
„Na vašu izbu sme použili Fideliovo kúzlo a strážcami tajomstva sú štyria ľudia. A to profesor Dumbledor, profesorka McGonagallová, vy a ja. Je to veľmi silné kúzlo, ktoré spočíva v magickom uložení tajomstva do jednej alebo viacerých osôb. Ak by sa aj niekto zatúlal do Severnej veže, musel by vedieť o vašej izbe a o vás, aby vás mohol objaviť.“
„Takže v podstate o tom, že žijem vedia len štyria ľudia a jedným z nich som ja,“ dokončila deprimovane a uhla pohľadom.
„Je to len pre vašu bezpečnosť.“
Kútikom oka zazrela ako zvesil hlavu. Zdalo sa, že chce ešte niečo dodať, no potom len pokrútil hlavou a trikrát prešiel okolo prázdnej steny.
Jessica zodvihla pohľad k jednoduchým, dubovým dverám a pomaly k nim vykročila. Nerozhodným pohybom stlačila kľučku a vstúpila do miestnosti, ktorú pred ňou dvere odkryli. Po celom tele jej prebehol mráz. Mala pocit, akoby sa samotná mágia vznášala všade vo vzduchu. Phillips ju potichu nasledoval. Na zemi ležali oproti sebe pohodené len dva obrovské vankúše. Phillips zaujal miesto na jednom z nich a rukou jej pokynul, aby sa posadila oproti nemu.
„Viem, že riaditeľ vás oboznámil s vašou schopnosťou ovládať Diabolský oheň.“
Jessica stroho prikývla a Phillips pokračoval.
„Prvou, základnou a veľmi ťažkou podmienkou je, aby ste ma pustili do svojej mysle. Len najtemnejšie pocity strachu a hnevu dokážu vyvolať Diabolský oheň. Na to použijeme vymyslenú predstavu, ktorú vám vložím do hlavy. Ak sa podarí všetko tak ako má, vaše telo by malo vzplanúť, no tento krát to budú čierne plamene.“
Zložitým mávnutím prútika vyčaroval medzi nimi sklenenú stenu.
„Pripravená?“ naznačil jej ústami. Prikývla a zahľadela sa mu do očí. Odrazu jej mysľou prebleskovali cudzie predstavy...
Dumbledor ležiaci na zemi s prázdnym pohľadom svojich modrých očí...Tajomná postava v čiernom plášti, zvierajúca v ruke prútik, mučiaca Dumbledorovo už dávno mŕtve telo...
Z očí sa jej vydrali prvé slzy a hľadali si cestičku po oboch lícach. Svoj pohľad od Phillipsovho neodtrhla. A ničivé predstavy pokračovali...
Počula bláznivý smiech mučiaceho...Počula Dumbledorov hlas prosiaci o život...Rezonoval v jej hlave, akoby jeho pôvodca stál len kúsok od nej.
Tlak v jej hrudi sa neustále zväčšoval. Z hrdla sa jej vydral vzlyk a odrazu pocítila neutíchajúci hnev a nenávisť. Mala pocit, akoby všetky nazhromaždené pocity v nej vybuchli.
Telo jej zachvátili čierne plamene, no ona ich takmer nevnímala.
A predstavy neustále pokračovali...
Dumbledor kľačiaci na kolenách a chladný, smrteľný smiech...
Kŕčovito zovrela rukami okraje svojho habitu, a keď sa plamene dotkli stropu Núdzovej miestnosti, všetky predstavy sa jej zliali do obrovskej machule...Nezvládla to...
Pocítila závrat a tesne predtým, ako jej hlava tupo narazila o kamennú podlahu, uzrela Phillipsovu vystrašenú tvár...
.....
Jessica strnulo sedela na stoličke v Hagridovej chalupe. Neviditeľný plášť ležal ledabolo prehodený cez stôl. Diabol jej ňufákom nespokojne buchol do ruky, snažiac sa vymámiť si aspoň kúsok jej pozornosti. No ona bola v tej chvíli na míle vzdialená. Myšlienkami sa opäť vrátila k dnešnému ránu. Potom, ako sa prebrala z bezvedomia, začula Phillipsov uľahčený výdych. Zmätene zažmurkala a poobzerala sa okolo seba. Už neboli v Núdzovej miestnosti. Zaostrila pohľad a konečne rozoznala Phillipsovu siluetu. Opatrne sa posadila na posteli a rozhliadla sa po svojej izbe. Mysľou jej prebehli spomienky na...
Nechcela na to myslieť vtedy a nechcela ani teraz... Potriasla hlavou a započúvala sa do tichého šumu lístia, ktoré k nej prenikalo cez pootvorené okno.
Celkom presne si pamätala Phillipsov ustaraný hlas, ktorým jej vysvetľoval čo sa stalo. V tom momente sa neovládla a tichým hlasom zašepkala: „Už ma nenúťte...prosím...“
Vo chvíli ako tie slová opustili jej ústa sa zahanbila. Vo Phillipsových očiach sa mihol zvláštny výraz, no potom jeho pohľad stvrdol. Otvoril ústa, aby niečo povedal, no ona ho predbehla...
„Prepáčte. Viem, že ak to prikázal Dumbledor, je to potrebné.“ Nechcela ich sklamať. Veď okrem nich, nemala na svete nikoho. „Kedy bude ďalšia lekcia?“
Phillips chvíľu nerozhodne postával, a potom hlasom, ktorý Jessice pripadal cudzí, odpovedal: „O dva dni. Musíte si oddýchnuť. Večer po vás prídem a odvediem vás k Hagridovi.“
Jessica nedala najavo žiadne pocity. S bezvýraznou tvárou prikývla a počkala, kým sa za profesorom elixírov zatvoria dvere. Potom vyčerpane klesla do vankúšov...
Zvuk otvárajúcich sa dverí ju vrátil späť do prítomnosti. Začula Hagridov hundrajúci hlas a drevená podlaha zastonala pod váhou jeho tela, keď vošiel dovnútra...
V prvom momente si ju nevšimol... „Diabol! Kde si?“ Diabol tichučko zakňučal, no ani sa od nej nepohol.
„Čertovské psisko, kde sa zase...!“ Hagrid sa nahnevane obzrel a prekvapene zmĺkol.
„To sa mi len...Jessica!“ zreval, no vzápätí vystrašene stíchol. Opatrne vyzrel von cez otvorené dvere, a potom ich obozretne zabuchol. Prirútil sa k nej tak rýchlo, akoby sa premiestnil. Hlas stíšil do šepotu a nahnevane na ňu zasyčal.
„Čo tu pre živého Boha robíš??? Nemáš rozum? Hocikto sem mohol prísť a vidieť ťa! A ty si tu len tak sedíš pri stole, akoby sa nič nedialo! Ako si to predstavuješ? Behať len tak po vonku!“
„Upokoj sa Hagrid. Priviedol ma sem Phillips. A navyše, mala som neviditeľný plášť!“ unavene odsekla.
„A prestaň hovoriť tak potichu. Veď nás nikto nepočuje. Je to choré!“ dodala mrzuto.
Hagrid nahnevane zafučal a zťažka sa zložil na stoličku oproti nej. Jessica na neho zamyslene pozrela.
„Vieš, myslím, že je na čase, aby si mi povedal, pred kým sa vlastne skrývam.“
„Ja ti to nemôžem povedať,“ dodal skleslo.
V zelených očiach sa mihla nespokojnosť. „Ako to, že nemôžeš?“ chcela vedieť.
„Nemôžem, pretože to neviem Jessica! Neviem nič!“ odvetil trpko.
Vyskočila zo stoličky a nahnevane ho obvinila: „Klameš! Vieš o mojom krstnom otcovi!“ Prudkým pohybom ruky si odhrnula z tváre záplavu čiernych vlasov a hlasom plným bolesti pokračovala: „Vedel si o tom, že som Strážca ohňa? Vieš čo to znamená?“
Hagrid na ňu mlčky a utrápene pozeral, no pri zmienke o jej schopnostiach odvrátil hlavu. Jessica sa uškrnula: „Súdiac podľa tvojho výrazu, vieš čo to znamená! Môžem ovládať akýkoľvek oheň,“ zašepkala. „Akýkoľvek Hagrid. Aj Diabolský oheň, nástroj čiernej mágie! Musím sa ho naučiť ovládať! A vieš ako ma to učia? Musia ho vo mne vyvolať, aby som sa ho mohla pokúsiť ovládnuť! A vieš, čím ho vyvolajú? Otrasnými predstavami. Vo svojej mysli vidím mŕtveho Dumbledora, vidím tmavú postavu ako mučí jeho mŕtve telo!“ dodala priškrtene. Mlčky sledovala Hagridovu tvár zmáčanú slzami a odrazu sa tón jej hlasu zmenil, keď naňho vyštekla: „Dočerta, tak stále o mne nič nevieš???!!!“
„Ne...nevo...ne...“ zhlboka sa nadýchol a zaboril si tvár do dlaní. „Nevoláš sa Jessica!“ Telo jej stuhlo. Mala pocit, akoby jej z neho unikol všetok život. Šokovane zašepkala: „Čo si to povedal? Zopakuj to!“
Zdalo sa, že Hagrid zbiera odvahu na slová, ktoré sa chystal povedať. „Tvoje meno nie je Jessica! Nevoláš sa tak...“
„Ako?“ vydýchla. „Ako sa volám?“
„Chris. Tvoje meno je Christabel,“ dokončil a pozrel na ňu. Chvíľu jej trvalo, kým prekonala prvotný šok. Pokúsila sa prehovoriť ale z úst sa jej vydral len bolestný vzlyk.
„Christabel Kolehnová,“ takmer opatrne vyslovila svoje nové meno. Hagrid sa odvrátil. „Nie,“ hlas sa jej takmer zlomil. „Nie! NIE! NIE!“ vykríkla. „Povedz, že to nie je pravda Hagrid! Povedz mi to!!!“
„Nemôžem! Je to...je to pravda!“ neodvažoval sa jej pozrieť do očí. Slané slzy si razili cestičku po jeho lícach a strácali sa v hustej brade. „Tvoja stará mama,“ jeho reč prerušovali vzlyky, „ona...ona sa volala Samantha...Samantha Kolhenová!“
„Moja stará mama,“ opakovala si pre seba a s neprítomným pohľadom sa posadila späť na stoličku. „Moja stará mama....“ Prudko zodvihla hlavu: „A čo moja matka a môj otec? No tak Hagrid. Povedz mi to už konečne!“ Napäto čakala na Hagridove slová, ako odsúdenec na rozsudok smrti...
„Odpusť mi to Chris. Nemohol som...nikdy som nemohol...“
„Povedz mi to teraz Hagrid. Povedz mi aké je moje pravé meno. Mám právo sa to dozvedieť!“ naliehala.
„Christabel...“ prehltol. „Christabel Alvarez de Arragon!“
Jej pery sa zachveli. Mala pocit, akoby sa s ňou zatočil celý svet, keď Hagrid chrapľavo pokračoval.
„Tvoji rodičia...ja...poznal som ich...Lilian a Christopher boli skvelí čarodejníci a ešte lepší ľudia!“
Zúrivo si zotrela slzu stekajúcu po líci. „Skvelí? Ak boli takí skvelí, tak prečo ma opustili?!“
„Neopustili,“ namietol Hagrid. „Tak kde sú? Oni...zomreli?“ spýtala sa, no celé jej vnútro odmietalo pripustiť, že by to mohla byť pravda.
„Neviem,“ priznal Hagrid trasúcim sa hlasom. „Neviem čo sa s nimi stalo!“ Hagrid sa po tých slovách opäť rozplakal...
„A čo môj krstný otec? Kto je to?“ spýtala sa zhrozene.
„Nemôžem!“ zašepkal zničene.
„Meno Hagrid! To meno!“
V okamihu, ako Hagrid vyslovil meno jej krstného otca, zatúžila, aby sa ho na to nikdy nespýtala.
„Profesor Lucas David Phillips!“
Tento krát si bola istá, že zem pod jej nohami sa skutočne zatriasla! „Nie! To je jednoducho nemožné! Klameš Hagrid!“ vzlykala. „Klameš!“ Pokúsila sa postaviť, no roztrasené nohy ju odmietali poslúchať. Klesla na kolená a s neprítomným pohľadom neustále opakovala: „On nie! Bože on nie! To nie je...nie je môj krstný...“ Hagrid ju sledoval pohľadom naplneným bolesťou. Natiahol k nej roztrasenú ruku a pokúsil sa ju pohladiť po vlasoch. Prudko sa mykla...
„Nedotýkaj sa ma! Počuješ? Všetci ma klamete! Všetci!“ S námahou sa pozbierala zo zeme a odstrčila kňučiaceho Diabla. Schmatla neviditeľný plášť a skôr ako ju mohol Hagrid zastaviť, vzlykajúc vybehla do noci.... V hlave jej zneli Hagridove slová, neustále sa opakovali a trýznili ju. Chladný nočný vietor jej rozstrapatil vlasy. Nespomalila... Nevedela kam beží, no cítila, že sa musí dostať čo najďalej... Čo najďalej od nich... Od jediných ľudí, ktorí pre ňu niečo znamenali a ktorí ju podlo zradili... Dusila v sebe slzy trpkosti a bolesti, ktoré sa predierali na povrch a zastierali jej zrak. Vbehla medzi stromy Zakázaného lesa a vnárala sa čoraz hlbšie do jeho tajomných zákutí, v rukách zvierajúc neviditeľný plášť. Odrazu sa potkla o vyčnievajúci koreň stromu. V snahe stlmiť pád, natiahla pred seba ruku. Pocítila v nej ostrú bolesť a vo svite mesiaca na nej zazrela dlhú, hlbokú ranu.
„Dočerta! Dočerta! Dočerta! Dočerta so všetkým a so všetkými!“ Hagridov hlas sa vrátil a s ním aj bolesť v duši. „Oklamali ma. Neviem kto som! Všetko okolo mňa je klamstvo!“ Cítila, že práve zostarla o pár rokov, cítila, že v tejto chvíli jej detská duša zomrela... Zaťala zuby. Bolesť v nej sa začala meniť na zlosť. Najhlbšiu a najtemnejšiu zlosť akú doteraz pocítila... Telo jej pohltili modré plamene... Pár krát sa zhlboka nadýchla, a potom oheň opäť zatvorila vo svojom vnútri... Vedela čo musí urobiť! Vedela kam musí ísť! O chvíľu sa jej pred očami zjavil Rokfortský hrad, ktorý v nej len posilnil zlosť, ktorú v sebe odhalila. Tesne pred bránou si na seba prehodila neviditeľný plášť, a potom odhodlane vstúpila dovnútra. Skončí s tou komédiou, s tými klamstvami, ktoré okolo nej spriadali jedenásť rokov! Kým sa ocitla na treťom poschodí, hnev v nej prudko narástol. Zamierila priamo k nenápadným, jednoduchým dverám, za ktorými sa nachádzala pracovňa profesora elixírov. Neobťažovala sa zaklopať...Len jednoducho vošla dnu a strhla zo seba neviditeľný plášť...
„VY!“
Všetka zlosť, ktorú v sebe cítila sa pretavila do toho jediného obviňujúceho slova... Phillips prudko vyskočil z kresla a neveriacky na ňu zízal.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa vystrašene. „Mal som pre vás prísť až o hodinu! Čo máte s rukou? Ste zranená, musím vám to ošetriť! Stalo sa niečo Hagridovy?“
„Nie, nestalo sa nič zvláštne!“ odsekla sarkasticky. „Krstný otec!“ To slovo naňho vyštekla ako nadávku.
„Ako ste ma to oslovili?!“ zaváhal.
„Počuli ste!“
„Kto vám nahovoril niečo také? Odpovedzte mi!“ Zdalo sa, že jeho neistota sa vytratila.
„Ten kto dnes dostane odpovede som ja!“ Zlosť ňou prechádzala v mohutných vlnách.
„Odpovedzte mi!“ kričala. „Kto som? Kto ste vy? Odpovedzte už konečne! Nemôžete to predo mnou donekonečna tajiť! Alebo chcete aby som vás nenávidela?“
Šokovaný výraz na jeho tvári ju zasiahol plnou silou...
´Je to pravda! Hagrid neklamal! Bože môj!´
Phillips svoj výraz skryl za chladnú masku nezáujmu...
„Neviem kto vám to nahovoril, ale ubezpečujem vás...“
Už mala toho plné zuby! Prudko ho prerušila...
„Do čerta s vašimi klamstvami! Povedzte mi pravdu!“
„Jessica...“ Ďalej sa však nedostal. Prerušil ho jej takmer šialený smiech...
Potichu po ňom to meno zopakovala... „Jessica...“
Phillips ju pozorne sledoval, keď črty jej tváre opäť stvrdli...
„A čo tak vyskúšať moje skutočné meno, krstný otec!“ V jej hlase sa miesila bolesť so zlosťou a iróniou.
S odporom pozrela na jeho tvár a ľadovým hlasom prenikajúcim až do kostí zašepkala: „Moje skutočné meno....Christabel Alvarez de Arragon!“
Zdalo sa, že črty jeho tváre sa rozmazali...Prudko zažmurkala v snahe odohnať dobiedzajúce slzy...
„Hra sa skončila, Jessica! Prestaň s tými hlúposťami! Počúvaj ma dobre! Ja nie som tvoj krstný otec!“ pokúsil sa ju zastrašiť, no podcenil zmenu, ktorá sa v nej odohrala.
„Nie, hra ešte len začala, krstný otec!“ zasyčala, opäť ho osloviac titulom, ktorý ho tak dráždil, zvrtla sa smerom k dverám a presne vedela, kde bude jej ďalšia zastávka...
Vykročila na chodbu a úspešne ignorovala Phillipsa kráčajúceho za ňou.
„Jessica, okamžite sa vráťte do izby! Je nebezpečné potulovať sa v noci po hrade! Hocikto vás môže...“
„Čo také?“ ostro ho prerušila. „Vidieť? Och áno, zabudla som! Muselo vás stáť veľa úsilia ukrývať ma jedenásť rokov na hrade plnom zvedavých študentov a profesorov! Nerada by som vám to teraz prekazila! Hlboko sa ospravedlňujem! Už sa to viackrát nestane!“ zatiahla ironicky a zlostne a pokračovala v ceste k riaditeľovej kancelárii, zatiaľ čo Phillips za ňou ostražite kráčal.
Keď si uvedomil, kam má namierené, poznamenal: „Profesor Dumbledor tu nie je! Vráťte sa do svojej izby, Jessica!“
Prudko sa otočila... ruka ju príšerne bolela, cítila ako jej po nej steká krv...
„A čo tak Christabel?! Chápem, že je ťažké používať moje skutočné meno, keď ste ma museli jedenásť rokov oslovovať Jessica!“
Už to viac nemohla vydržať. Rozbehla sa do Severnej veže, zanechajúc Phillipsa na opustenej chodbe...
....
Nasledujúce dni strávila zatvorená vo svojej izbe. Striedavo za ňou chodili Phillips s McGonagallovou. Jej zlosť pretrvávala. Nechala svoje telo pohltiť plameňmi, aby sa k nej nikto z nich nemohol priblížiť. Obaja ju naďalej oslovovali Jessica...
Zdalo sa jej, že za tých pár dní vyplakala viac sĺz ako za jedenásť rokov. Striedavo sa jej do mysle vkrádali Hagridove a Phillipsove slová...
Tupo pozerala do steny, kým sa jej striedavo zmocňovali záchvaty sebaľútosti a zlosti... Keď ubehol týždeň odvtedy čo Dumbledor opustil hrad, došla jej trpezlivosť... Ak jej niekto mohol dať odpovede, bol to Dumbledor...
Prehodila na seba neviditeľný plášť a vykĺzla dverami. Okamžite ako zdolala schody zo Severnej veže, začula Phillipsov hlas: „Jessica, vráťte sa do izby!“
Ignorovala ho...
Vyhla sa mu a vykročila po chodbe.
„Nedávate mi na výber, Jessica!“ varoval ju.
Ignorovala ho...
„Petrificus Totalus!“
Telo jej stuhlo a ona s buchnutím dopadla na kamennú podlahu, pričom z nej plášť skĺzol.
„Varoval som vás Jessica! Nemôžete si robiť čo sa vám zachce! Dumbledor vás nechal bez dozoru lebo dôveruje vášmu úsudku! A vy mu teraz dokazujete, že si jeho dôveru nezaslúžite!“
„Finite Incantatem!“ V momente, ako zrušil pôsobiace kúzlo, nahnevane vstala...
„Čo si to dovoľujete? Ja, že si nezaslúžim dôveru? A čo banda klamárov ako ste vy? Čo si zasluhuje tá?!“ vybuchla.
„Dumbledor si zaslúži vašu úctu a vy mu ju budete prejavovať! Rozumeli ste?!“ zahrmel.
„Ste...!“ Nestihla dopovedať. Prudko jej pritlačil ruku na ústa.
„Buďte ticho!“ Na chodbe sa ozvali kroky...
„Počuj Sirius, mama aj otec súhlasili, aby si k nám chodil na prázdniny. Veľa som im o tebe rozprával. Strašne sa na teba tešia!“
Spoznala nadšený hlas Jamesa Pottera.
„Dúfam Jamie, že si im nerozprával o našich... veď vieš...to by ma skôr zabili!“
Tento krát spoznala hlas Siriusa Blacka.
„Neboj sa Sirius! Mama s ocom sú super!“
Kroky sa neustále približovali.... Phillips zodvihol zo zeme neviditeľný plášť a prehodil ho cez jej telo, tesne predtým ako sa v chodbe zjavili James so Siriusom.
„Ani slovo!“ zasyčal na ňu varovne.
„Dobrý pán profesor,“ ozvalo sa dvojhlasne. Phillips stroho obom kývol hlavou.
Sirius si zvedavo prehliadol prázdnu chodbu.
„Často sa rozprávate sám so sebou, pán profesor?“ spýtal sa.
James, nedajúc mu šancu na odpoveď starostlivo prehodil: „Nechcete ísť k nám na prázdniny? Čerstvý vzduch by vám určite prospel...“
Sirius sa začal smiať.
„Dosť vy dvaja! Dnes na vás nemám náladu. A pán Potter, byť vami, dal by som si pozor! Možno vašu šľachetnú ponuku využijem! Keď si predstavím mať vás s Blackom pod stálym dozorom... Mohli by sme popracovať na vašom drzom správaní...!“ usmial sa výhražne.
„Od niekoho, kto sa rozpráva sám so sebou, je to skutočne nebezpečné... Aj u vás by sa dalo na kadečom popracovať. Ale to by skôr zvládli u sv. Munga!“ vrátil mu to Sirius.
„Black! Vaša drzosť nemá hranice!“ zúril Phillips, kým sa James snažil nesmiať.
„Strhávam Chrabromilu päťdesiat bodov! A nech vás už nevidím lebo dostanete trest na celý mesiac!“
Kým sa Phillips zúrivo mračil, na Siriusovej tvári sa zjavil žiarivý úsmev...
Ako mu v tej chvíli závidela...Sledovala jeho vzďaľujúcu sa postavu, až kým nezmizol za rohom... Phillips si uľahčene vydýchol, no mračiť sa neprestal. Bez slova na rozlúčku začala stúpať po schodoch do Severnej veže. S každým schodom, ktorý zdolala, sa jej zdalo, že sa vzďaľuje normálnemu svetu a vstupuje do sveta klamstiev a tajomstiev... Áno, závidela Blackovi a Potterovi... závidela im ich slobodu, ich detskú bezstarostnosť... S trpkým povzdychom za sebou zabuchla dvere svojho väzenia, dvere, z ktorých mala pocit, že vedú až do samotného, najhlbšieho a najtemnejšieho pekla... už vtedy vedela, že tým peklom bude musieť prejsť sama...
UKÁŽKA:
„Black! Potter! Okamžite poďte dolu! Čo si vy dvaja o sebe myslíte!“ kričala.Tak strašne nahnevanú ju ešte nevidela. Obaja chlapci sklonili hlavy, no všimla si, že len preto, aby nebolo vidno ako sa smejú. „Máte trest! Obaja! A ručím vám zato, že pôjdete k riaditeľovi!“
„Ach, výborne! Možno bude mať Dumbledor zase tie vynikajúce koláče!“ potešil sa Sirius.
Profesorka sa k nemu hrozivo naklonila: „Žiadne koláče, Black! Ak neprestanete porušovať školský poriadok, pošleme listy vaším rodičom!“
„Skvelé! Ešte som im od začiatku roka nenapísal!“
Komentáře
Přehled komentářů
Pri čítaní posledných kapitol som bola trochu smutná pretože najbližšie s čítaním môžem pokračovať až za 2 týždne no už teraz viem o čom budem vo vlaku rozmýšľať . Uprimne povedané závidím ti tvoje úžasné nápady .
Dobré
(Tulip, 21. 7. 2009 7:43)Ďakujem za venovanie kapitolky. Pekná, len sa na ňu musí dlho čakať. Som zvedavá, čo za veľké tajomstvo to pred Jessikou skrývajú. Nečudujem sa, že sa tak veľmi rozčuľuje. Prosím, čo najskôr ďalšiu kapitolu. Tí záškodníci sú super!
Super !
(Zuzka, 8. 7. 2010 14:02)