Jdi na obsah Jdi na menu
 


8.kapitola - Hodina lietania

7. 8. 2009

 

 

„Dokedy?“ spýtala sa.

„Dokedy čo, slečna Kolhenová?“

„Dokedy mi mienite tajiť moju minulosť?“

„Neviem o čom hovoríte, slečna Kolhenová!“ odmerane odvetila profesorka a pozrela jej priamo do očí.

Zamyslene jej pohľad opätovala. ´Možno naozaj nič nevie, možno jej Phillips a Dumbledor nič nepovedali´ napadlo Chris. Nevedela kedy sa to stalo, no niekedy v priebehu mesiaca, počas ktorého sa skrývala vo svojej izbe a odmietala s kýmkoľvek hovoriť, prijala meno Christabel Alvarez de Arragon. Vo svojom vnútri sa zmierila aj s mužom, ktorý bol jej krstným otcom. Ale to neznamenalo, že mu odpustila. Neznamenalo to dokonca ani to, že ju prešla tá zničujúca zlosť, ktorá ju celú pohlcovala. No cítila, že obrovská diera v duši sa čiastočne zacelila. Hagrid jej dokázal vrátiť kúsok jej minulosti...

Uvedomila si, že ju profesorka pozorne sleduje.

„Prečo ste prišli?“ spýtala sa Christabel, no už o poznanie miernejším tónom.

McGonagallová nahnevane stisla pery, no zdalo sa, že sa rozhodla preniesť cez Christabelinu počiatočnú drzosť.

„Prišla som vám oznámiť, že od dnes začínajú hodiny lietania. Budú trvať nasledujúce štyri dni a vy ten čas vyplníte herbológiou s Hagridom.“

Podišla k oknu a zahľadela sa na Rokfortský areál.

„Presne o dve hodiny po vás príde profesor Phillips a odvedie vás k Hagridovi. Máte nejaké otázky, slečna Kolhenová?“ spýtala sa a otočila sa tvárou k nej.

Christabel jej pohľad opätovala. Chladné, zelené oči posmešne zažiarili, keď odvetila: „Áno, myslím, že áno. Ale je otázne, či budete mať na ne odpoveď. Prečo profesor Dumbledor použil na pána Ollivandera v tú noc, keď sme si vzájomne zachránili život, kúzlo zabudnutia?“

McGonagallová na ňu chvíľu prekvapene hľadela...

„Ako...?“ spýtala sa slabým hlasom.

„Ako čo, profesorka McGonagallová?“ pokračovala posmešne.

„Ako som prišla na to, čo urobil profesor Dumbledor? Alebo ako som prišla na to, že použil kúzlo zabudnutia? Nuž, na rozdiel od vás, ja odpovede mám! Skôr ako ma vtedy profesor Phillips odviedol z nemocničného krídla, začula som riaditeľa vysloviť kúzlo Obliviate.“

Takmer lenivo zodvihla ruku, nespúšťajúc pohľad z tváre profesorky. Stačilo jediné mávnutie a z obrovskej kopy na stole priletela objemná kniha v zlatočiernej väzbe. Christabel ju nechala s buchnutím dopadnúť na zem. Kniha sa zatriasla a otvorila. Odrazu, akoby ich letmo pohladil jarný vánok, stránky sa začali prevracať...

„Príručka čarovania pre 3. ročník, strana stosedemdesiatosem – kúzlo zabudnutia!“

Bez toho, aby odvrátila od meravej, nič nehovoriacej tváre pohľad, neosobným tónom pokračovala: „Kúzlo Obliviate alebo tiež kúzlo zabudnutia. Prvý, najľahší a najslabší stupeň úpravy pamäte, predstavuje najmenší a ťažko zistiteľný zásah do mysle človeka. Keďže je takmer nepostrehnuteľný, jeho zvrat je takmer nemožný! Stále nemáte odpoveď na moju otázku?“ spýtala sa netrpezlivo.

McGonagallová na ňu prísne pozrela: „Ak sa s vami riaditeľ o to nepodelil, nie je potrebné, aby ste o tom vedeli!“

„Ach, samozrejme. Zabudla som...“ pohŕdavo odvetila. Bez jediného slova si ľahla na posteľ a otočila sa profesorke chrbtom. O chvíľu začula tiché buchnutie dverí...

Tupo hľadela do steny a premýšľala o všetkom, čo jej povedal Hagrid.

´Dnes mám šancu dozvedieť sa od neho viac!´

Popri myšlienkach, ktoré jej vírili hlavou, takmer nevedomky začala trénovať ovládanie ohňa. Plamene, ktoré jej pohlcovali ruku, ju zvláštne upokojovali...

´Aspoň nad niečím mám moc, keď už nie nad vlastným životom. Ale prisahám, že to takto dlho nezostane.´

Z letargie ju vytrhol až Phillipsov hlas, ktorý zvláštne rezonoval v tichej miestnosti...

„Je čas...“

Hoci ho nepočula vojsť, nedala najavo prekvapenie z jeho prítomnosti...

Fascinovane sledovala plamene, ktoré sa strácali v jej dlani...

„Čas na čo?“ spýtala sa s nezáujmom. „Čas na odpovede, čas na ďalšie klamstvá...“

„Čas na to, aby sme šli k Hagridovi,“ oznámil jej stroho.

„Nemôžem, trénujem...“

„Trénujete?“ spýtal sa neveriaco, akoby si myslel, že si z neho uťahuje. „Pokiaľ viem, skrotenie ohňa ste dávno zvládli!“

„To máte pravdu. Teraz trénujem ako podpáliť Rokfort!“ vyhŕkla podráždene.

„Tak dosť!“ zavrčal. „Mám po krk toho, že sa správate ako...!“

„Ako čo, krstný otec? Ako decko?“ skočila mu do reči. „Ako inak by som sa mala správať? Snažila som sa vás nesklamať, vo všetkom vám vyhovieť! A vy ste sa mi odplatili rozprávkami o mojom živote! Nuž rozprávky sa rozprávajú deťom! Nemám chuť ísť k Hagridovi!“

Vo chvíli, keď Phillips prižmúril oči, uzavrela svoju myseľ. V skutočnosti celú scénu vyvolala zámerne...

O pár minút Phillips rázne vykračoval po trávniku k Hagridovej chalupe...

Christabel so spokojným úsmevom na tvári kráčala popri ňom, skrývajúc sa pod neviditeľným plášťom. Po hlasnom zabúchaní sa dvere otvorili a Hagrid, ktorý ich očividne očakával, odstúpil, aby mohli vojsť. Christabel sa prešmykla dovnútra, dúfajúc, že sa jej plán podarí...

 So zadosťučinením sledovala Phillipsovu zamračenú tvár, keď zavrčal: „Prídem po ňu  o dve hodiny!“ S týmito slovami prudko za sebou zatresol dvere.

Christabel zo seba pomaly stiahla plášť a jemným pohladením sa zvítala s Diablom, netrpezlivo pozerajúc na šokovaného Hagrida, ktorý ešte stále nemo civel na zatresnuté dvere...

Potrebovala sa uistiť, že počas hodiny lietania bude s Hagridom úplne sama. V nestráženej chvíli zazrela v McGonagallovej mysli útržok rozhovoru s Phillipsom. Pochopila, že mal dozerať na ňu a na Hagrida. Očividne vedel Rokfortský hájnik o jej živote viac, ako priznal naposledy... A jediný spôsob ako odpratať Phillipsa z cesty, bolo rozzúriť ho na najvyššiu mieru... A to sa jej podarilo...

„Som rada, že ťa vidím, Hagrid...“

Chtiac – nechtiac sa k nej Hagrid otočil a ona zazrela jeho vystrašenú tvár...

Pri tom pohľade sa jej na tvári zjavil úsmev...

´Dnes to bude ľahšie ako som si myslela!´

 

 

.....

Nebolo...

Hagrid vytrvalo mlčal, rukami si prikrývajúc utrápenú tvár. Nedostala z neho ani slovko...

Po hodine to vzdala...

Prehodila cez seba neviditeľný plášť a odišla...

Hagrid cez svoje vzlyky ani nepočul buchnutie dverí.

Zamyslene kráčala k hradu, vychutnávajúc si jemný vánok, ktorý jej strapatil vlasy. Odrazu v diaľke zazrela skupinku ľudí. Opatrne sa prikrádala bližšie, až pokým nezačula hlas mladej profesorky.

„Keďže ste prváci, predpokladám, že mnohí z vás ma nepoznajú. Som profesorka Tralmanová. Mojou úlohou je naučiť vás lietať na metle. Verím, že s niektorými z vás sa neskôr stretnem aj na metlobalovom ihrisku.“

Mladá čarodejnica sa na nich žiarivo usmiala a vôbec nedbala na to, ako si niektorí prváci vystrašene prezerajú metly ležiace pred nimi. Christabel si profesorku zvedavo obzerala. Tmavohnedé vlasy sa jej vlnili okolo opálenej tváre. Výrazné, hnedé oči lemovali husté mihalnice a ružové pery pri ďalšom srdečnom úsmeve odhalili oslnivo biele zuby. Profesorka veselo zatlieskala:

„Rozdeľte sa prosím do dvoch skupín podľa fakulty.“

Nikto zo študentov sa ani nepohol. Nebolo to potrebné, pretože boli dávno rozdelení a nevraživo na seba zazerali. Christabelinu pozornosť upútal chlapec, ktorý stál na čele prvej skupiny. Takmer snehobiele vlasy mal stiahnuté čiernou mašľou a na tvári sa mu zračil pohŕdavý výraz, keď prehovoril:

„To nebude potrebné. Slizolin sa nikdy nemieša s Chrabromilčanmi!“

Jeho vyhlásenie vyvolalo úsmevy na tvárach jeho spolužiakov. Druhou skupinou preletel záchvev nevôle.

„To bude tým Malfoy, že nesiahate na našu úroveň!“ ozval sa posmešný hlas s istou dávkou arogancie. Christabel sa okamžite prudko otočila a zazrela dvoch čiernovlasých chlapcov, ktorí k nim kráčali. Hlas však nepochybne patril Blackovi. Chrabromilčania uznanlivo pokyvovali hlavami. Malfoy otvoril ústa, no skôr ako stihol komukoľvek adresovať ďalšiu urážku, predbehla ho profesorka Tralmanová:

„To stačilo pán Malfoy! James, Sirius! Ako to, že ste prišli neskoro?“ spýtala sa, no jej hlas vôbec neznel káravo.

James sa usmial a prehodil: „Viete pani profesorka, keby sme vám to povedali, aj tak by ste nám neverili.“

Kým sa mladá profesorka snažila pokarhať Jamesa za jeho vyhýbavú odpoveď, Sirius sa naklonil k Malfoyovi a s úškrnom na neho provokačne žmurkol: „ Tak možno inokedy, zbabelec!“

S tými slovami sa zaradil medzi svojich spolužiakov, no neustále vrhal pohľad k Malfoyovi, vychutnávajúc si jeho hnev.

„Tak poviete mi kde ste boli alebo to budeme riešiť formou trestu?“ Christabel obrátila svoju pozornosť späť k Jamesovi.

„Trest? A s vami? Kedykoľvek!“

Christabel si všimla, profesorkin potláčaný úsmev. Odrazu sa ozvalo zakašľanie...

„Potter, nechajte si tie hlúpe reči pre Blacka! Diana, Black a Potter boli so mnou, preto sa omeškali.“

Keď Christabel prekonala prvý šok z Phillipsovej nečakanej prítomnosti, všimla si zmenu na profesorkinej tvári. Oči jej zažiarili, pery sa jej zvlnili v úsmeve, keď sa k nemu otočila.

„Ďakujem Lucas. Niekedy je to s nimi ťažké.“

Christabel neunikol pohľad, ktorým si ho prezerala...

Mohlo to znamenať len jediné....

Napokon si prestala všímať ich rozhovor a sústredila sa na výzor svojho krstného otca. Čierne vlasy mu žiarili v poludňajšom slnku, prenikavé šedé oči vyžarovali silu a inteligenciu. Ostro rezané črty tváre a vysoká, štíhla postava pôsobili príťažlivo. V skutočnosti o živote svojho krstného otca nevedela nič...

Uvedomila si to práve v tejto chvíli. Nevedela či je ženatý alebo slobodný, koľko má rokov...

Sledovala jeho vzďaľujúci sa chrbát, keď smeroval do hradu.

´Aj on je určite osamelý. Ale má mňa...! A ja jeho!´

Hnev ju prešiel. Nateraz...

Vedela, že sa vráti, rovnako ako vedela, že tento krát to bude hnev na klamstvá, ktoré ich odsúdili na osamelosť.

´No čo ak on nechcel, aby som sa to dozvedela, pretože nechce byť mojím krstným otcom?´

Pocítila zdrvujúcu bolesť v duši...

Snažila sa odohnať bolestivé myšlienky a sústredila sa na scénu pred sebou. Na premýšľanie bude mať dosť času zatvorená vo svojej prázdnej izbe...

Po Phillipsovom rýchlom odchode sa na tvári profesorky Tralmanovej zjavil smútok. Zvláštnym, rezignovaným hlasom udeľovala študentom pokyny. Vo chvíli, keď sa prví študenti vzniesli do vzduchu, Christabel zazrela Malfoya. V žiare slnečných lúčov sa jej jeho vlasy javili takmer biele. Triumfálne zakrúžil nad hlavami ostatných študentov. Christabel musela uznať, že lietal veľmi dobre, no keď sledovala jeho pristátie, uškrnula sa. Malfoy nemotorne zosadol z metly. Jej pohľad pripútal ryšavý záblesk vo vzduchu. Dievča malo očividne problém s metlou, ktorá ju neposlúchala. Metla sa prudko mykla a dievča z nej takmer zletelo...

„Slečna Evansová! Pevne uchopte metlu a nasmerujte ju k zemi!“ udeľovala profesorka Tralmanová pokyny vystrašenej študentke. O chvíľu už Evansová bezpečne pristála na zemi. Christabel preletela pohľadom zástup Chrabromilčanov a na Jamesovej tvári si všimla uľahčený výraz.

´Takže toto je tá Evansová, ktorú v tú noc James spomínal.´

„Pán Potter! Pán Black! Ste na rade!“ zvolala profesorka a James sa uškrnul. Sirius na neho sprisahanecky žmurkol.

Obaja okamžite vysadli na pripravené metly a vzniesli sa do vzduchu. Christabel sa učila lietať pred dvoma rokmi a naozaj si myslela, že je v tom dobrá. No pri pohľade na lietajúcu dvojicu, len nechápavo krútila hlavou. James a Sirius mali jednoducho niečo, čo sa nazývalo prirodzený talent...

Hoci školské metly boli neskutočne staré, obaja s nimi dokázali predviesť neuveriteľné veci. Vo chvíli, keď sa rútili strmhlav na zem, Christabel vystrašene zhíkla. Zdalo sa jej, že takmer v poslednej sekunde, ktorá ich delila od prudkého nárazu, obaja svoje metly vyrovnali a bezpečne pristáli na zemi, vedľa výskajúcich študentov. Christabel odtrhla pohľad od Jamesovej rozžiarenej tváre a zahľadela sa na Siriusa. Modré oči mu šťastne žiarili, no jeho tvár po chvíli opäť nadobudla ten tradičný nafúkaný výraz. James neustále vrhal pohľad smerom k obďaleč stojacej postave s ryšavými vlasmi. Orieškovohnedé oči sa stretli s obdivným leskom smaragdov, no dievča potom uhlo pohľadom a odvrátilo tvár...  Jamesovo šťastie trochu povädlo. Sirius ho utešujúco buchol po chrbte...

Profesorka Tralmanová sa spokojne usmiala a snažila sa utíšiť prekrikujúcich sa Chrabromilčanov.

„Pán Snape! Teraz vy, prosím!“

Christabel sa zahľadela k nebu. Chlapec, smerujúci v ústrety slnku, s ľahkosťou ovládal staručkú metlu, ktorá sa pod jeho rukami zmenila na hladko letiaci šíp. Vo chvíli, keď zosadal, ozval sa len potlesk profesorky Tralmanovej. Všetci naďalej sledovali a obdivovali Jamesa a Siriusa. Útleho chlapca s bledou tvárou a mierne krivým nosom si nikto nevšímal...

Areálom sa rozľahol žalostný výkrik...

Profesorka Tralmanová sa okamžite zvrtla za podivným zvukom s prútikom v ruke.

Christabel pocítila na tele nepríjemné mrazenie.

´Hagrid!´

Dvere na jeho chatrči sa prudko rozleteli! Obor sa vyrútil vonku a rozbehol sa k hradu. Študenti prekvapene zhíkli.

„Ticho!“ zahriakla ich profesorka. „Zostaňte všetci tu! Musím zistiť čo sa stalo!“

Takmer okamžite sa rozbehla v ústrety Hagridovej bežiacej postave.

„Hagrid! Hagrid! Panebože čo sa stalo?“ volala na neho. Hagrid sa neochotne zastavil, keď sa mu postavila do cesty. Zvyšok rozhovoru sa na takú diaľku nedal zachytiť. Nebolo to však potrebné. Sledovala Hagridovu zmätenú tvár, keď ho profesorka odvádzala naspäť do jeho domu a uvedomila si, že sa udialo niečo, čo muselo prísť. Hagrid si uvedomil, že už s ním nie je!

„Vidíš to čo ja?“ spýtal sa šepkajúci hlas. Opatrne pootočila hlavu smerom k tichému hlasu a zbadala Jamesa.

„Tak to si buď istý!“ odvetil Sirius.

„Čo s ňou urobíme?“ spýtal sa opäť James záhadne.

„Čo keby sme ju vzali na okružnú jazdu po školských pozemkoch?“ usmial sa Sirius.

„Myslíš, že má lístok?“

„Je to predsa naša stará známa! Vezmeme ju zadarmo!“ Siriusov úsmev sa zmenil na zákerný úškrn.

Christabel na nich nechápavo pozerala. Ostatní študenti si medzi sebou vzrušene šepkali o Hagridovom výstupe. No Sirius a James pozerali úplne iným smerom...

Smerom k nej...

A potom to začula...

Takmer nebadané zamňaukanie, ktoré sa pri nej ozvalo...

Stŕpla...

Pani Norrisová ostražito stála len kúsok od nej. Žlte očiská vypliešťala niekam cez ňu, no Christabel vedela, že ju cíti.

Nespúšťala z nej pohľad a v duchu sa triasla strachom...

V tom zacítila prudký závan vetra a len inštinktívne zohla hlavu, keď nad ňou so zasvišťaním niečo preletelo. Opäť sa ozvalo obdivné híkanie a vzdychanie a na mieste, kde pred chvíľou stála pani Norrisová, zostal už len vzduch...

Neveriaco uprela pohľad na oblohu a v spleti slnečných lúčov rozoznala Siriusa s Jamesom a ... a pani Norrisovou, ktorá v tej chvíli vôbec nevyzerala ako pani Norrisová. Hoci ju Sirius bezpečne držal vo svojom náručí, úbohá mačka očividne neocenila pohľad na zem z vtáčej perspektívy. James prinútil metlu prudko klesnúť dolu a dav pod ním opäť zajasal.

Pani Norrisová bola zjavne neobľúbená...

Keď James znovu zmenil uhol letu, Sirius sa musel pridržať metly, aby nespadol. A vtedy si očividne všimol profesorku McGonagallovú, ktorá nahnevane bežala z hradu a už z diaľky kričala:

„Black! Potter!“

Siriusov úškrn trochu povädol...

James bezpečne pristál na zemi a dav stíchol...

Pani Norrisová vykĺzla zo Siriusovho náručia a s vystrašenými očami a roztrasenými labkami vykročila po tráve.

No nezdalo sa, že by vedela kde je sever a Christabel s obavami sledovala ako mieri priamo do Zakázaného lesa...

James so Siriusom skĺzli z metly...

„Black! Potter! Okamžite poďte dolu! Čo si vy dvaja o sebe myslíte!“ kričala. Tak strašne nahnevanú ju ešte nevidela. Obaja chlapci sklonili hlavy, no všimla si, že len preto, aby nebolo vidno ako sa smejú. „Máte trest! Obaja! A ručím vám zato, že pôjdete k riaditeľovi!“

„Ach, výborne! Možno bude mať Dumbledor zase tie vynikajúce koláče!“ potešil sa Sirius.

Profesorka sa k nemu hrozivo naklonila: „Žiadne koláče, Black! Ak neprestanete porušovať školský poriadok, pošleme listy vaším rodičom!“

„Skvelé! Ešte som im od začiatku roka nenapísal!“

„Možno by si mal. Pri troche šťastia ich porazí a máš po probléme, kamarát!“ zašepkal James. 

„To je perfektný nápad Jamie!“ odobril to Sirius a pri tej predstave sa šťastne usmial.

McGonagallová sa chytila za srdce a zatvorila oči. „Keď sa vráti vaša profesorka, dokončíte hodinu lietania a dúfam, že sa to zaobíde bez vašich výmyslov!“ S tými slovami sa zvrtla a odkráčala smerom k Hagridovej chalupe...

Zdalo sa, že Hagrid si našiel iný spôsob ako informovať McGonagallovú o jej zmiznutí.

´Ale prečo tu nie je Phillips?´

„Tak čo Potter! Myslíš si, že si hrdina, čo?“ zádrapčivý hlas niesol známky hlbokej nenávisti.

„Sklapni Malfoy!“ odvetil mu Jamesov unudený hlas. Očividne bol zaujatý sledovaním Evansovej.

„Čo tak si to rozdať? Len ty a ja, Potter, na metlách! Je to skvelá príležitosť, dokázať, či naozaj za niečo stojíš!“

„Zavri si ústa!“

„Dokáž tej humusáčke, že raz z teba možno vyrastie chlap a nie zbabelec!“

Christabel sledovala ako sa smaragdy zaligotali potlačovanými slzami...

James v tej chvíli nahnevane vstal zo zeme a zaťal zuby. Očividne mu chýbalo veľmi málo k tomu, aby sa na Luciusa nevrhol.

„To odvoláš!“ precedil James cez zuby a vysadol na metlu. Sirius sa ho pokúšal upokojiť.

„No tak James, vyriešime to inak!“

„Nie Sirius! Toto prehnal!“ S tými slovami prudko vzlietol do vzduchu. Malfoy ho o sekundu neskôr nasledoval...

James vrhol posledný pohľad na zem a to ho stálo osudný okamih, v ktorom Malfoy, ktorý stále nebol na jeho úrovni vystrelil na neho kúzlo...

„Petrificus Totalus!“

   Christabel sa zdalo, akoby na kratučký okamih všetko zamrzlo. No potom sa ozvali zdesené výkriky, Malfoyovou tvárou preletel víťazoslávny úškrn, Sirius sa prudko zodvihol zo zeme a všetci ohromene sledovali Jamesovo telo v obrovskej rýchlosti padajúce k zemi...

 

 

UKÁŽKA:         

V ostražitom tichu, ktoré nastalo, znelo zaprašťanie konárov ako rana bičom...
„Teraz to už počuješ Hagrid?“ zašepkal.
Skôr ako Hagrid stihol odpovedať, Zakázaným lesom sa ozvali tiché kroky a v tej chvíli do nepreniknuteľnej tmy vletel červený lúč vystrelený z prútika...

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Nooo

(Tria, 11. 9. 2009 8:05)

Vies, to bude asi tou castostou pridavanych kapitol. To odradi vela ludi. Ja osobne mam tiez radsej ked si este pametam ocom bola predchadzajuca kapitola. Na caste pridavanie pomozu zasoby...viem, ze nikto z autorov FF nieje kuzelnik (aspon si to myslim) :-D
Kuzelnik, aby pridaval casto a pritom stihali ine povinnosti.

Hurá

(Tulip, 13. 8. 2009 9:28)

ďalšia kapitola. Dobre sa to číta, len by mohlo byť častejšie. Tí profesori ma už začínajú hnevať, tak tvrdohlavo zapierajú povedať jej pravdu. Prosím ďalšiu kapitolu, kde sa dozvieme trochu viac. Som rada, že si spomenula aj Severusa, vždy mi ho bolo ľúto, jeho nešťastné detstvo a mladosť. Zaslúžil by si trochu šťastia. Ďakujem za venovanie.

...

(hmmmm, 12. 8. 2009 12:46)

Je to skvele, len uz napis dalsie kapitoly, plsss..............ved cez prazdniny neni az tak vela prace....