Jdi na obsah Jdi na menu
 


9.kapitola - O jedného viac

12. 9. 2009

„Jaaaaames!“ vykríkol Sirius, kým bleskurýchle vyťahoval svoj prútik. Malfoy sledoval Jamesovo bezvládne telo so škodoradostným úsmevom.

Wingardium Leviosa!“

Hoci Siriusovo kúzlo Jamesa zasiahlo, nemalo žiadny účinok. Christabel mala pocit, že na ten výjav pozerá už celé hodiny, no v skutočnosti ubehla len sekunda. Vystrašené tváre sa jej mihali pred očami...

Hlavou jej vírili všetky kúzla, ktoré ju Phillips naučil. Nakoniec sa v mihu sekundy rozhodla. V okamihu, keď Jamesa od zeme delilo len niekoľko desiatok metrov, vnikla do Siriusovej strachom ochromenej mysle.

´Znovu! ´prikázala mu.

´Skús to znovu! NO TAK!´ vykríkla v jeho hlave zúfalo.

Vo chvíli, keď Sirius opäť zodvihol svoj prútik, prudko vstala a s rukou natiahnutou smerom k Jamesovi, spolu s ním vykríkla:

Wingardium Leviosa!“

Ozvena ich hlasov sa odrážala od kamenných múrov. Pocítila, ako sa jej krehkým telom prevalila mohutná vlna mágie a celou silou vôle ju nasmerovala k Jamesovi. Jej žiarivý, červený lúč sa vo vzduchu spojil s o niečo tenším Siriusovým. Len pár metrov nad zemou, obklopené červenkastou hmlou, sa Jamesovo telo zastavilo...

Ruka sa jej príšerne triasla v snahe udržať namáhavé kúzlo. Stále bol príliš vysoko...

Zodvihla oči k oblohe, zúfalo prosiac o silu. Jej očiam sa naskytol nepríjemný pohľad...

Malfoy bol stále na metle...

Podľa toho, ako sa tváril, vedela, že hoci ju nevidel, neušlo mu kúzlo, ktoré vyslala a určite ani jej výkrik.

Kým ostatní upierali oči a celú svoju pozornosť na scénu pred sebou, Malfoy všetko pohodlne sledoval z prvého radu...

Ruka jej strachom klesla a Jamesovým telom prudko myklo...

Vystrašené výkriky ju prebrali z tranzu. Zaťala zuby a odvrátila pohľad od Malfoyovej tváre.

S úľavou sledovala Jamesovo telo pomaličky klesajúce k zemi. Prestala vnímať dianie okolo seba a plne sa sústredila na udržanie kúzla. Nevšimla si, ako škodoradostný úsmev na Malfoyovej tvári zamrzol vo chvíli, keď sa k nim z hradu rútil profesor Phillips.

Opustená metla, ktorá doteraz bezcieľne krúžila vo vzduchu, prudko vyrazil k Zakázanému lesu.

„Čo sa to tu dočerta deje!“ zreval Phillips. Jeho hlas zaburácal len kúsok od nej.

Preľaknuto nadskočila a takmer vykríkla, keď začula tupé buchnutie a nepríjemný zvuk lámajúcich kostí...

Phillips sa okamžite predral k ležiacemu telu a tlmeným hlasom odriekaval kúzla. Christabel si uvedomila, že zadržiavala dych až dovtedy, kým sa Phillips neotočil k Siriusovi:

„Prežije to!“

Uľahčene si vydýchla: ´Prepáč James!´

 No v tom jej telo opäť zmeravelo.

„Lucas! Lucas!“

McGonagallová len tesne minula nehybne stojacu Christabel. Zadychčane dobehla k Phillipsovi a Jamesovi.

„Čo sa stalo?“

„To by som aj ja rád vedel! Musíme ho dostať do hradu. Má početné zlomeniny...“

„Lucas máme ďalší problém...“

McGonagallová sa k nemu sklonila a podľa Phillipsovej čoraz nahnevanejšej tváre Christabel vedela, aké slová vychádzajú z jej úst...

Prudko sa zdvihol a jeho zamračenie sa prehĺbilo, keď sa jeho pohľad stretol s očami profesorky Tralmanovej.

„Postarajte sa o zvyšných študentov! Nemusím vám azda pripomínať, že keby ste si plnili svoje profesorské povinnosti, pán Potter by tu teraz neležal dolámaný!“

Christabel zalapala po dychu a s ľútosťou sledovala, ako mladú profesorku po tých slovách trhlo. Bolo jasné, že zaťali poriadne hlboko...

„Minerva, vy sa postarajte o pána Pottera! Ja zariadim zvyšok!“

Christabel sa zamračila.

´Že vraj zvyšok!´

Opatrne sa od nich vzďaľovala a keď si bola istá, že ju nezačujú a ani neuvidia, rozbehla sa k Hagridovi.

Jemne zaškrabkala na dvere a tie sa vzápätí otvorili.

„Čo to...“

„To som ja Hagrid! Chris! Pusť ma dnu!“

„Christabel, pánabeka! Kde si bola? Zburcoval som celý hrad. Phillips už vie o tom, že si zmizla!“

„To nevadí! Poviem mu, že som ťa chcela vystrašiť a tak som sa schovala na záhrade.“

Zhodila zo seba plášť a unavene sa posadila. Jamesova záchrana ju stála poriadnu dávku energie. No neľutovala...Akoby aj mohla? Po tvári sa jej rozlial úsmev... Konečne niečo dokázala sama...

Dvere sa prudko rozleteli...

„Ale, ale krstný otec...Takto bez zaklopania?“ spýtala sa naoko pohoršene, no radšej sa vyhla jeho zúrivému pohľadu.

Mala pocit, že keby dverami tresol ešte o trošku viac, Hagridov dom by sa zrútil ako domček z karát...

„Kde ste boli!“ zavrčal hrozivo.

„No predsa tam, kde ste ma pred dvoma hodinami nechali! TU!“ zatiahla provokačne.

„Hagrid ma informoval, že vás takmer hodinu nemohol nikde nájsť! Tak sa mi nesnažte nahovoriť, že ste sedeli na tejto stoličke celé dve hodiny!“

S každým vyrieknutým slovom sa k nej pomaly približoval, až mal tvár len kúsok od nej. Odvážne sa mu zahľadela do očí, z ktorých sršali blesky.

Každé slovo vyslovovala veľmi pomaly, akoby sa rozprávala s trošku zaostalým človekom:

„Ja som sedela celé dve hodiny na tejto stoličke, pretože tak ste mi to prikázali!“

Ešte pár sekúnd na ňu podráždene hľadel a potom sa otočil k Hagridovi, ktorý sa snažil utajiť svoju prítomnosť, čo vzhľadom na jeho rozmery bolo smiešne...

„Tak Hagrid?“ spýtavo nadvihol Phillips obočie. „Bola tu slečna Kolhenová?“

„No...no, no ja, ja neviem...je dosť možné, že, že keď bola prikrytá plášťom, nemusel som ju zbadať...“ koktal Hagrid.

´Klamať teda naozaj nevie!´

Pár dlhočizných sekúnd na nich Phillips civel, a potom zamieril k dverám.

„Ideme!“

Christabel na Hagrida vďačne pozrela a bez slova cez seba prehodila otcov plášť...

Ak si Phillips myslel, že sa do Severnej veže dostanú nepozorovane okolo nemocničného krídla, tak sa poriadne zmýlil...

Chodba bola preplnená študentmi z Chrabromilu, nedočkavo čakajúcich na správu o Jamesovi. Christabel neuniklo, že okrem prvákov, je tam aj mnoho starších študentov. James bol očividne poriadne obľúbený. V čakajúcom dave sa mihol záblesk smaragdových očí...

„Zostaňte tu!“ prikázal jej šeptom na začiatku chodby a vykročil k študentom, ktorý na neho v očakávaní pozreli.

„Ak sa nemýlim, tak napriek tejto...situácií, ostatné hodiny pokračujú. Nie je potrebné, aby ste tu len tak postávali. Pán Potter bude v poriadku, takže okamžite opustite túto chodbu!“ prehovoril autoritatívne.

Christabel začula pár protestov, no nakoniec sa všetci pomaly rozišli. Keď už bola chodba úplne prázdna, Phillips jej pokynul, aby ho nasledovala. V okamihu, keď bola tesne pri ňom sa dvere na nemocničnom krídle potichu otvorili. Christabel ustrnula, Phillips sa prudko nadýchol...

„Pán Black?“  

Jeho tvár bola ako vytesaná z kameňa, no Christabel upútali jeho oči...

Niekde hlboko v tých búrkových mračnách sa ukrývala utajovaná bolesť a strach...

„Chcel som sa vám poďakovať...! Keby...keby nebolo vás, James...!“ nedokončil.

´Keby ho nebolo, James by nebol spadol!´

Phillips na neho chvíľu bezvýrazne hľadel.

„Ešte niečo?“

Sirius si rukou prehrabol čierne vlasy...

„Vlastne, chcel som sa s vami porozprávať o tom, čo sa dialo skôr ako ste prišli! Viete, že Jamesa z tej metly zhodil ten prašivý Malfoy! Chcem vedieť kedy ho vyhodíte!“

Christabel sa nad jeho bezočivosťou uškrnula. Nespýtal sa ako to budete riešiť, ani vyhodíte ho? Jednoducho chcel počuť kedy...

„Ubezpečujem vás, že sa to bude riešiť. Ale potrebujeme vypočuť zvyšných študentov a samozrejme aj pána Pottera! A teraz sa vráťte do Chrabromilskej klubovne a absolvujte zvyšné hodiny!“

Sirius tvrdohlavo vystrčil bradu a jeho oči nadobudli farbu ľadu...

„Zostanem s Jamesom!“

Phillips napodiv ustúpil a Christabel sa pochvalne usmiala.

„Odkážte pánu Potterovi, že ho navštívi riaditeľ v súvislosti s jeho nehodou.“

Christabel na neho zazrela...Sirius už s rukou na kľučke sa prudko otočil...

„S nehodou?“ zavrčal. „Ubezpečujem vás, že to nebola žiadna nehoda! A ak sa vy nepostaráte o to, aby Malfoy za to zaplatil, urobím to ja!“

Christabel sa zachvela... Toto neboli slová dieťaťa... Toto boli slová, ktoré mrazili až do morku kostí...

Skôr ako stihol Sirius zmiznúť za dverami nemocničného krídla, zastavil ho krik profesorky McGonagallovej.

„Pán Black!“ Sirius nanešťastie nemal ani toľko slušnosti, aby sa k nej otočil.

„Pán Black! Nezabúdajte na trest, ktorý ste si vyslúžili. Pán Potter bude určite o týždeň v poriadku, takže budúci pondelok, presne o ôsmej večer vás bude Hagrid očakávať, aby ste si odpykali svoj trest...“

„Určite to bude prvá vec, ktorú Jamesovi oznámim, keď sa preberie...“ opovržlivo odpovedal a nahnevane tresol za sebou dverami...

 

.......

 

„No tak, Hagrid! Prosím! Chcem ísť s vami! V Zakázanom lese som už predsa bola a to niekoľko krát!“ prosíkala.

„Nie Chris, nemôžeš ísť s nami. Čo ak sa ti niečo stane alebo ťa James so Siriusom zazrú? A keď sme pritom! Ako si sa vlastne dostala z hradu?“

„To je predsa jedno Hagrid, len mi dovoľ ísť s vami. No tak...“ pokračovala tlmeným hlasom.

Na tráve zašuchotali kroky...

„Nie Chris! Daj si povedať! Už sú takmer tu. Schovaj sa pod plášť a keď odídeme vráť sa do hradu!“

„Neskryjem sa, kým mi nedovolíš ísť s vami!“ odvetila, tvrdohlavo pokrútiac hlavou. Bolo to od nej zákerné, no ak to malo účinkovať....

„Hagrid?“ ozvalo sa váhavé zvolanie a kroky sa o niečo priblížili...

Christabel spýtavo nadvihla obočie...

Hagrid sa vystrašene obzeral...

„No tak dobre...len už sa schovaj!“ pošepky jej prikazoval.

Sotva sa stihla zahaliť plášťom, z tmy sa vynorili dve postavy...

„Ahoj Hagrid. S kým si sa rozprával?“ spýtal sa James, zatiaľ čo si Sirius ostražito premeriaval okolie.

„S nikým,“ zahundral a loveckú kušu si prehodil cez plece. Hlavou im pokynul, aby ho nasledovali a po chvíli sa všetci vnorili medzi husto rastúce stromy tajomného, Zakázaného lesa.

„Čo za obludu to dnes hľadáme?“ spýtal sa Sirius so záujmom, pričom zamračene sledoval neprestajne sa obzerajúceho Jamesa.

„Žiadnu. Sme len na obchôdzke. V poslednom čase je les nepokojný...“

„Dočerta James, čo sa deje?“ zašepkal Sirius.

„Počujem kroky,“ rovnako potichu zašepkal James.

Hagrid sa zamračil...

„Ja nič nepočujem!“ nervózne zahundral.

James sa prudko zastavil a tým prinútil zastaviť aj Siriusa a Hagrida.

V ostražitom tichu, ktoré nastalo, znelo zaprašťanie konárov ako rana bičom...

„Teraz to už počuješ Hagrid?“ zašepkal.

Skôr ako Hagrid stihol odpovedať, Zakázaným lesom sa ozvali tiché kroky a v tej chvíli do nepreniknuteľnej tmy vletel červený lúč vystrelený z prútika...

 

.......

Christabel zmeravela. Nemohla sa brániť, aby nenarobila ešte viac hluku. Kúzlo jej spálilo líce až zasyčala od bolesti.

Všetci traja sa vybrali k miestu kde James vypálil kúzlo.

Christabel sa nedovážila pohnúť.

„Myslím, že si netrafil James!“ sarkasticky zhodnotil situáciu Sirius, začo si od kamaráta vyslúžil nahnevaný pohľad.

Hagridove oči pozorne a zároveň vystrašene skúmali okolie...

„Nič tu nie je James. Poďme ďalej!“ rozhodol.

James ešte chvíľu nerozhodne postával, no potom ich nasledoval. Christabel tentoraz dávala väčší pozor. Potichu sa k nim priblížila až na toľko, že mohla začuť útržky ich rozhovoru.

„Prečo si poprel, že ťa Malfoy zhodil z metly?“ začula Hagridovu otázku vyslovenú nechápavým tónom.

„Pretože je hlupák!“ zaznela vzápätí Siriusova pohotová odpoveď, ktorú takmer zavrčal.

 

„Pretože je to príliš slabá pomsta!“ nahnevane priznal James. „Chcem, aby za to poriadne zaplatil!“

„Ako ťa vlastne zachránili?“ spýtal sa Hagrid.

Sirius sa zamračil: „Na túto otázku odpoveď nemáme!“ Hagrida stručnosť jeho odpovede prekvapila, no ďalej sa na to nevypytoval a zmenil tému.

 

 „A čo profesor Phillips?“

„Zdá sa, že ten chlap nás neznáša. Ani sa veľmi nenamáhal zistiť pravdu ako to bolo v skutočnosti. Teda Jamie, keby som ja bol profesor nikdy by som ti na tu hlúpu historku nenaletel! Nikto so zdravým rozumom, by neuveril, že si sedel na metle druhý krát v živote!“

Hagrid si odfrkol.

„Teda fakticky James. Vymyslieť si mohol aj niečo lepšie,“ zastal sa Hagrid Siriusa.

„Myslím, že si mal povedať čo Malfoy urobil. Mohol byť od neho pokoj!“

„Teraz je to už aj tak jedno,“ vzdychol James. „Podpísal som vyhlásenie, v ktorom som uviedol, že ten pád bola nehoda!“

James ignoroval Siriusov ohúrený a odcudzujúci pohľad.

„Inak Hagrid, chcel som sa ťa spýtať na jednu vec. Phillips sa na ten dokument nepodpísal svojim menom. Stálo tam nejaké meno, no v tej rýchlosti som rozlúštil len začiatočné písmeno.“

„Je to profesorove druhé priezvisko. Ale len málokto ho pozná. V skutočnosti sa volá Lucas Kolhe...!“ V tej chvíli sa prudko zasekol a vystrašene si prikryl ústa svojou obrovskou rukou...

Škoda však už bola napáchaná. Christabel mala opäť pocit, že sa s ňou zatočil celý svet. Nedbajúc na hluk, ktorý spôsobí, bezhlavo sa rozbehla smerom k hradu. Udierajúce konáre ju škriabali a trhali jej habit. Nedbala na to...

Pustými chodbami sa ozývali jej rýchle kroky. Prudko zahla za roh a zostala meravo stáť. Plášť pevne zvierala v chvejúcich sa rukách a jej odhodlaný pohľad sa stretol s jasnomodrými očami ukrytými za polmesiačikovytými okuliarmi...

„Dobrý večer!“ vyhŕkla. Predsa len, zoči voči Dumbledorovi ju odvaha trochu opustila. Preniesla svoj pohľad na zarazene stojaceho Phillipsa, ktorý sa ani nenamáhal necivieť na jej spálené líce.  Pomaly k nim pristúpila...

„Myslím, že je na čase, aby sme sa porozprávali. Chcem konečne vedieť pravdu!“

Dumbledor si vzdychol...

 

Zdalo sa, že jeho naliehavý pohľad ju prepaľuje až do hĺbky duše, keď unaveným hlasom zašepkal: „Pravda je ako búrka...prichádza k tebe, môžeš ju počuť, no chvíľu potrvá, kým sa rozpúta úplne...!“

 


 

 

UKÁŽKA:

A posledná spomienka skončila...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

9.kapitola

(Tulip, 18. 9. 2009 15:02)

Ten profesor Phillips sa mi zdal už od začiatku podozrivý. Som zvedavá, čo sa z neho vykľuje. Kapitolka je zase pekná, zaujímavá. Ak môžem podotknúť (nechcem ťa veľmi kritizovať, lebo Tvoje písanie sa mi páči), ale zdá sa mi, že Sirius aj Christabel prekračujú hranice slušnosti v správaní sa k dospelým a o hodne starším ako je napríklad McGonagallová. Aj keď sú to kladné postavy a občas v stresových situáciách sa nemusia ovládnuť, predsa si myslím, že opovržlivo sa rozprávať s McGonagallovou a ani sa neotočiť je silná káva. Neber to prosím v zlom, myslím to ako konštruktívnu kritiku. Teším sa znova na ďalšiu kapitolu, obdivujem Tvoju fantáziu a netrpezlivo očakávam čo bude ďalej.